ZÁHORSKÁ BYSTRICA. Bratislavské krematórium architekta Ferdinanda Milučkého z rokov 1962 - 1968 pôsobí ako zjavenie. Je to dielo svetovej úrovne, majstrovsky zakomponované do krajinnej scenérie. Podľa môjho názoru je to najvýznamnejšia realizácia na území bývalého Československa po druhej svetovej vojne.
Týmito slovami opísal historik a architekt Zdeněk Lukeš v 2010 v českých Lidových novinách bielu podlhovastú stavbu opretú o les na úpätí Malých Karpát.
Riaditeľ vydavateľstva Slovart Juraj Heger si jeho slová veľmi dobre zapamätal. Preto sa potešil, keď za ním počas Bibliotéky predminulý rok prišiel architekt Matúš Dulla s nápadom napísať samostatnú knihu o tomto jedinečnom diele.
Ferdinand Milučký
Narodil sa 26. septembra 1929 v Rajci. Vyštudoval architektúru v Bratislave na Slovenskej vysokej škole technickej a patril k prvým ročníkom jej absolventov. Pri projektovaní preukázal cit pre terén. Nielen pri krematóriu, ale aj na sídlisku Ružinov či dnešnom Parku Andreja Hlinku. Navrhol tiež už neexistujúce výstavné pavilóny v bývalom PKO na brehu Dunaja a Dom umenia v Piešťanoch. V roku 2001 mu udelili prestížnu Herderovu cenu za architektúru.
„Bratislavské krematórium a jeho autor, architekt Ferdinand Milučký si to absolútne zaslúžia,“ povedal Heger počas krstu už dokončenej knihy Na konci cesty, krematórium v Bratislave.
K spolupráci na slovensko-anglickej knihe prizvali fotografku Olju Triaškovú Stefanovićovú.
Jej snímky citlivo zachytávajú premeny krematória a jeho okolia v priebehu všetkých štyroch období.
„Bola to veľká výzva, pretože funkcia tejto budovy je veľmi ťažká. Ale už počas prvej prechádzky cez celý areál som si uvedomila, že jej spojenie s prírodou je veľmi silné a má v sebe veľmi silný emočný kód. Keď sa v tomto priestore lúčime s blízkou osobou, príroda a meniace sa ročné obdobia nám hovoria o kolobehu života,“ vyznala sa fotografka.
Unikátna architektúra
Podľa Dullu je krematórium unikátne. Jeho architektúra sa neuzatvára do seba ako mnoho československých krematórií, ktoré boli postavené pred ním.
„Milučký ho naprojektoval tak, že sa z neho pozeráme von do prírody. Zasadil ho do terénu a spolu s oblúkom prístupového chodníka sú to všetko skvelé veci, ktoré vznikli v mimoriadne žičlivých časoch 60. rokov minulého storočia,“ ozrejmil Dulla.
