Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Sladkosti, zákusky i sladké jedlá prešli počas storočí vývojom, pričom ich alfou a omegou boli suroviny, ktorými sa dosladzovali. Dlho to bol med, neskôr z indického subkontinentu prišiel do Európy trstinový cukor, ktorý mal ružovú či fialkovú príchuť. Až neskôr, po napoleonských vojnách, sa začal používať cukor rafinovaný z cukrovej repy.
Povodeň z ľadových krýh zmietla Petržalku Čítajte Už v časoch starovekého Egypta a neskôr starého Ríma sa pripravovalo medové cesto. V stredoveku sa výroby sladkých pochúťok ujali najmä nemeckí medovnikári v Norimbergu.
Onedlho po nich, v roku 1619, vznikol cech medovnikárov aj v Prešporku. Bol prvým v celom Uhorskom kráľovstve a jeho odberateľmi boli predovšetkým šľachtici a bohatí mešťania.
Do cesta sa v rozličných pomeroch primiešavali koreniny – aníz, badián, čierne korenie, fenikel, ďumbier, šafran a iné prísady. Výroba medovníkov bola v podstate jednoduchá, cesto sa vyvaľkalo na polcentimetrovú hrúbku a rukami sa vtláčalo do foriem z hruškového dreva.
Technológia prípravy cesta však bola prísne stráženým rodinným tajomstvom. Znalosti receptov sa dedili z generácie na generáciu a výrobca z inej komunity ich mohol spoznať len prostredníctvom sobáša.
Až o dve storočia začali medovnikári prenikať aj na vidiek. Okrem náboženských motívov či mikulášov, čertov a anjelov sa začali piecť aj srdiečka, figúrky husárov, bábiky alebo koníky. Sortiment sladkostí rozšíril taliansky vynález uchovávania ovocia zaváraním, potom prišla čokoláda a profesia cukrára vysoko prevýšila profesiu kuchára.
Bratislavskí cukrári 19. storočia boli žiakmi a pokračovateľmi viedenskej, českej či maďarskej cukrárskej školy. Ich ponúkaným sortimentom neboli len preslávené rožky plnené makom, orechmi a gaštanmi.
Hubička odštartovala činnosť Slovenského národného divadla Čítajte Legendárne bratislavské cukrárne sú však dnes, žiaľ, melancholickou spomienkou – Stürzer na korze bol známy grilážovými košíčkami, najlepšie krémovníky pre solventnejších zákazníkov ponúkal neďaleký Mayer, Levius bol populárny fantastickými miňonkami, na Štúrovej mal predajňu a výrobňu Bohumil Myšák, ktorý pochádzal zo starej cukrárskej rodiny a jeho brat vlastnil slávnu cukráreň na Vodičkovej ulici v Prahe.
Ľudovejšie ceny boli na prízemí a prvom poschodí cukrárne Sokol na rohu Panskej a Strakovej ulice, otec maliara Ladislava Gudernu mal predajňu na Lermontovovej ulici, cukráreň bola aj v Avione, v Luxorke, vo Veľkom srdci či za sochami na Námestí Slovenského národného povstania.
Napokon, dnešní dôchodcovia nemôžu zabudnúť na zákusky z obľúbenej Deky – Detskej cukrárne, v bývalom Kernovom dome na Hviezdoslavovom námestí.
