KARLOVA VES. Od otvorenia univerzitného areálu v Mlynskej doline uplynulo už viac ako štyridsať rokov. Dnes je vnímaný tak trochu kontroverzne. Architekt Martin Zaiček vidí za tým nedokončenie pôvodnej koncepcie architekta Vladimíra Dedečka aj zlý technický stav budov.
„Postavil sa len fragment pôvodného projektu a koncept architekta Dedečka ostal nedopovedaný,“ povedal Zaiček počas septembrovej Architúry – prehliadky venovanej areálu v Mlynskej doline. Zorganizovala ju Slovenská národná galéria (SNG).
Galéria, ktorá žije rekonštrukciou budovy na dunajskom nábreží vrátane premostenia od architekta Dedečka, vyhlásila rok 2017 rokom architektúry. V rámci neho už zorganizovala prehliadku Incheby v Petržalke, taktiež od Dedečka, či vydala dve knihy venované tomuto architektovi a jeho projektom.
Ako sa to začalo
Priestor na univerzitné mestečko bol vyhliadnutý už v 50. rokoch minulého storočia. V tom čase tu rástli vinice.
Samotný areál sa začal vytvárať v polovici 60. rokov. V 1964 bola vyhlásená architektonická súťaž, ktorej cieľom bolo vytvoriť univerzitné mestečko pre 10-tisíc študentov Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Neskôr ho rozšírili až na 25-tisíc študentov.
V tomto období mala Univerzita Komenského svoje pracoviská a učebne roztrúsené po celom meste. Budovy, v ktorých sídlili, svojím pôvodným zameraním nevyhovovali vzdelávaniu na vysokej škole.
„Univerzitný areál je tak odrazom emancipácie slovenského vysokého školstva,“ povedal Zaiček, ktorý bol odborným sprievodcom Architúry.
Architektonickú súťaž vyhral Vladimír Dedeček s projektom sústavy poprepájaných pavilónov a átrií. Jeho návrh sa po dopracovaní začal budovať koncom 60. rokov.
Postavila sa len časť pôvodného projektu – budovy Prírodovedeckej fakulty UK a Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK, centrálne výpočtové stredisko a niektoré z internátov.
Nepostavila sa výšková budova rektorátu, hlavná knižnica či aula maxima. Na rozdiel od oceňovanej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, na ktorej návrhu architekt Dedeček v tom období tiež pracoval, bratislavský areál sa honosnej auly nedočkal. Nevzniklo ani centrálne námestie.
„Malo byť otvorené do mesta a mestu a malo byť symbolickým priestorom dialógu, otvorenosti a komunikácie,“ ozrejmil Zaiček.
Na mieste, kde ho Dedeček naprojektoval, si dnes nezasvätený vôbec neuvedomí, že malo ísť o srdce celého areálu.
„Je tu pekný parčík a bronzová socha Mikuláš Kopernika od Tibora Bártfaya, ale objekty Fakulty elektrotechniky a informatiky STU sa tomuto verejnému priestoru ako keby otáčali chrbtom a nezušľachťujú ho,“ ozrejmil Zaiček.
Pavilóny Fakulty elektrotechniky a informatiky vtedajšej Slovenskej vysokej školy technickej, dnešnej Slovenskej technickej univerzity, tu vznikli podľa návrhov projekčnej kancelárie IPO školských stavieb. Počas druhej etapy výstavby už nebol rešpektovaný Dedečkov urbanistický zámer. Podľa pôvodných plánov tu mali stáť Filozofická a Právnická fakulta UK.
Výstavbu iba časti projektu dáva Zaiček do súvislosti zo zmenami v roku 1968 a nasledujúcej normalizácii.
„Novovytvorený komplex budov je dnes vnímaný skôr kontroverzne ako pozitívne,“ povedal Zaiček.
Sám Dedeček začal na konci 60. rokov cítiť tlak proti naplneniu jeho ideálov a z projektu sa preto úplne stiahol. Prebrala ho projekčná kancelária IPO školských stavieb.
„Na výslednom areáli cítiť, že jeho pôvodná myšlienka sa rozpadla a zostala iba vo fragmente. Preto dodnes nenašiel spoločenské docenenie,“ povedal Zaiček.
Krása detailu
Aj pri projektovaní univerzitného areálu v Mlynskej doline architekt Dedeček pracoval s princípom opakovania jednotlivých modulov, ktoré sa od seba nelíšia vo fundamentoch, ale sú iba ich nejakými obmenami. Prispôsoboval ich terénu skalnej terasy nad Dunajom.
„Nie je to hlúpe opakovanie, ale adaptovanie v prostredí,“ ozrejmil Zaiček
Počas prehliadky areálu Zaiček osobitne upozorňoval na farebnosť budov.
„Farebnosť určuje veľmi silne modernistická kombinácia modrastého a červeného princípu, modrastých stien a červenej sklomozaiky na stropoch a podhľadoch,“ ozrejmil Zaiček.
K sklomozaikám sa viaže historka, podľa ktorej výrobu tohto stavebného materiálu pre univerzitný areál Dedeček sám zaplatil.
„Sklomozaiku vyrábal Bižutex v Jablonci nad Nisou. Bola to precízna prvotriedna výroba a v tom čase bola celá produkcia určená primárne na export čiže išlo o devízové príjmy štátu. A s tým sa ťažko bojovalo. Architekt Dedeček ju tam chcel mať, a preto vyplácal večernú zmenu, ktorá ju pre tento projekt vyrábala, zo svojich odmien,“ povedal Zaiček.
Na sklomozaike a jej trvanlivosti sa podpísalo vtedajšie technické prevedenie.
„Stavebným firmám vo vtedajších pomeroch nezáležalo na kvalite odovzdaných prác a náprava kolaudačnej chyby bola nevymáhateľná,“ ozrejmil Zaiček.
Ďalšími obdivovanými detailmi sú umne vymyslené svietidlá, ktoré zvýrazňujú plasticitu stien či stropov, ako aj až sochársky stvárnené schodištia. V areáli sa nachádzajú aj dve rampy pre peších.
„Rampa je dnes prvok, ktorý v architektúre už nemôžete používať. Nech navrhnete akúkoľvek rampu, dajú vám ju do súladu s normou pre imobilných a potom už nemá tie proporcie,“ ozrejmil Zaiček.
Nedotiahnuté využitie
Podľa Zaičeka je veľká škoda, že využitie budov, ktoré boli v univerzitnom mestečku postavené podľa Dedečkových projektov, už nebolo dotiahnuté do konca. Ide najmä o átriá, ktoré boli myslené ako zelené oázy. Sú chránené pred vetrom, slnkom a pred hlukom z vonkajška a dokážu vytvoriť komunikačný priestor. Nevyužívajú sa však.
„Často vzdycháme, že v USA majú MIT alebo v Berlíne je Freie Universität. My máme to isté. Toto je úplne rovnaký koncept univerzitného mesta tvoreného veľmi dobre namodelovanými pavilónmi. Ale na tých veciach treba pracovať a rozvíjať ich či prinajmenšom ich dotiahnuť,“ povedal Zaiček.
Ako architektovi mu tiež chýba viac rešpektu k pôvodnému projektu počas rekonštrukcie budov. Počas nej je červená sklomozaika často nahrádzaná menej ušľachtilými materiálmi. Niekde vymenené okná aspoň rešpektujú ich pôvodné rastrovanie. Inde plastové okná nerešpektujú ani ich pôvodné delenie.
„Výsledkom je, že sa z toho teraz stáva sterilná a nudná architektúra,“ uzavrel Zaiček.
Vladimír Dedeček (1929)
Architekt s jasným modernistickým myslením, ktorý mal rád radikálne riešenia. Jeho architektúra patrí na Slovensku k najdiskutovanejším, ale v posledných rokov dochádza k väčšiemu oceňovaniu jej jedinečnosti. Medzi najznámejšie diela patrí areál Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (v roku 2014 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku). V Bratislave sú to premostenie Slovenskej národnej galérie, Slovenský národný archív, výstavisko Incheba či Najvyšší súd.
