Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Veľmoci sa v Mníchove dohodli, že ak nebudú maďarské a poľské územné požiadavky z česko-slovenskej strany uspokojivo vyriešené, opätovne sa zídu a samy o spore rozhodnú.
Slovenská strela skončila, benzín jej vzala armáda Čítajte O dohodu sa v Komárne pokúšala slovenská delegácia vedená predsedom autonómnej vlády Jozefom Tisom s maďarskou delegáciou vedenou ministrom zahraničia Kálmánom Kányom.
Pre prehnané maďarské požiadavky (vychádzali zo sčítania ľudu v roku 1910) sa však rokovanie skončilo neúspešne.
Francúzsko s Veľkou Britániou sa alibisticky mandátu vzdali. A tak aj v tomto prípade rozhodli „o nás bez nás“ vo Viedni 2. novembra 1938 Joachim von Ribbentrop za Nemecko a Galeazzo Ciano za Taliansko.
Pri stanovovaní južných hraníc vychádzali v ústrety všetkým maďarským požiadavkám. Stratili sme viac ako pätinu územia a 860-tisíc obyvateľov.
Arbitráž súčasne priznala niektoré územia aj Poľsku na severe. Bratislavčania žili v napätí. Kolovala správa o pripojení mesta k Maďarsku a tisíce Slovákov a Čechov utekali pred horthyovským fašistickým terorom z okupovaných území.
Bratislava napokon síce zostala na Slovensku, ale prišla nová Jóbova zvesť. Denník Slovenská politika písal: „Ani veriť sme tomu nechceli. Nie! Najmä my Bratislavčania nie. I keď sme boli od nedávna znepokojovaní zvesťami o strate Devína. Verili sme ozaj, že hranica medzi Nemeckom a Slovenskom je na Dunaji, ako to bol popredný činiteľ Nemecka prehlásil.
Hitler nazval sochu českého leva mačkou Čítajte Dúfali sme, že konečne bude už dosť tých krvavých rezov na tele nášho národa! Kalvária však skončená nebola... Ešte sme mali raz zakrvácať pri amputácii Devína. Nedalo mi od prvej chvíle, čo som sa túto smutnú zvesť dozvedel, aby som si ešte raz nezašiel na náš staroslávny Devín. Rozlúčiť sa s ním... Na kraji Devína čítam tabuľu, kde stojí však len „Gemeinde Theben“.
Slovenský text je papierom prelepený. Slovenský Devín už neexistuje!
Kráčam dedinou. Popred domy, autá a vozy, do ktorých sa nakladá všetko, čo odniesť možno. Preč! Do Bratislavy ponajviac. Vojaci upotení pomáhajú na roztrhanie. Obracajú sa, ako keby zachraňovali svoje vlastné, hoci mnohí by oveľa radšej zachraňovali aj ozaj svoje, dakde na hraniciach.“
