historik Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Súdny proces s Viliamom Žingorom sa skončil 21. októbra 1950. V zinscenovanom súdnom divadle bolo obvinených viac ako 140 ľudí, poväčšine bývalých účastníkov protifašistického odboja.

Podľa obžaloby sa mali usilovať o zvrhnutie ľudovodemokratického zriadenia, o návrat kapitalistického spoločenského poriadku, o začlenenie ČSR do bloku západných kapitalistických štátov a nimi pripravovanej Únie stredoeurópskych štátov.
Komunistická vládna moc sa po uchopení moci po februári 1948 všetkými spôsobmi snažila ochrániť svoje postavenie. Preto sa usilovala zasiať vo verejnosti pocit strachu a eliminovať prípadné slovenské pokusy o rovnoprávne postavenie v Československu.
Jeden z hrdinov povstania Žingor bol preto označený za zradcu a zbabelca, na základe vykonštruovaných obvinení bol odsúdený na smrť a následne aj popravený. Počas vojny odmietol ísť bojovať v slovenskej armáde na východný front, odišiel do hôr a v Povstaní bol veliteľom II. partizánskej brigády M. R. Štefánika.
Po oslobodení sa stal generálnym tajomníkom Zväzu slovenských partizánov, poslancom Slovenskej národnej rady, ale neprijal ponuku vysokej hodnosti v Zbore národnej bezpečnosti a dokonca vystúpil z komunistickej strany. Presadzoval názor, že „partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany“.
Netreba hovoriť, že sa pre totalitný systém stal nepohodlným a nebezpečným, bol perzekvovaný, a keď prišiel aj o zamestnanie, uchýlil sa na chatu v Račkovej doline. Komunisti sa v panike obávali, že ako bývalý partizánsky veliteľ odišiel organizovať vojenský prevrat proti nim do hôr. Ozbrojené komando Žingora zatklo, odviezlo ho do Prahy, kde ho vyšetrovatelia podrobili krutému výsluchu.
V súdnom procese bol Žingor vykreslený ako vrah, zločinec, zbabelec a zradca, ktorý sa odmieta zmieriť s „vládou ľudu“ a svoje postavenie v Zväze slovenských partizánov na základe inštrukcií zahraničnej rozviedky zneužíval na prípravu štátneho prevratu.

Na súde sa aktívne zúčastňoval Ladislav Mňačko, písal pravidelné tendenčné reportáže do straníckej tlače a svoj podiel na celej súdnej fraške zavŕšil knihou Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom.
Svoj podiel na príprave Žingorovej smrti Mňačko neskôr verejne oľutoval, kajal sa a sypal si popol na hlavu. Nič to však nemení na skutočnosti, že texty obžalovaným, ktoré sa museli naučiť naspamäť a pred súdnym tribunálom predniesť, sám písal. Ani to, že ta za odmenu sa na poprave „zradcov ľudu“ mohol zúčastniť.