BRATISLAVA. Bohumil Golian nebol v šesťdesiatych rokoch asi najlepším volejbalistom na svete, rozhodne však bol najelegantnejším. Už sa začínali presadzovať silové typy a Slovák čaroval stále šikovnými „ulievkami“ a skvelou technikou.
Pod jeho nahrávačskou taktovkou získalo Československo tituly majstrov sveta v rokoch 1956 a 1966. Na olympiáde 1964 vybojovalo striebro.

Na ďalších hrách v Mexiku niesol hráč bratislavskej Slávie UK národnú vlajku. Mal už 37 rokov. Bolo 52 dní po začiatku okupácie krajiny vojskami Varšavskej zmluvy.
Bohumil Golian
- Narodil sa 25. marca 1931 v Moštenici, zomrel 11. januára 2012 v Bratislave.
- Športová kariéra: člen strieborného čs. tímu na OH 1964, kapitán bronzového na OH 1968, dvojnásobný majster sveta (1956 a 1966), majster Európy (1958), 350-násobný reprezentant, slovenský volejbalista 20. storočia.
- Funkcionárska kariéra: pedagóg FTVŠ, podpredseda slovenskej telovýchovnej organizácie, riaditeľ vydavateľstva Šport, čestný člen SOV.
- Ocenenia: Za vynikajúcu prácu, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, Medaila Pierra de Coubertina MOV.
Slzy na štadióne
„Keď sme vstupovali na Estadio Olímpico, ihneď sa mi vtlačili slzy do očí. Pozrel som sa opatrne dozadu, všetci sme plakali. Taký nadšený aplauz som v živote nezažil,“ spomínal pre SME volejbalista.
„Mexičania nám pripravili ovácie ako svojim. Čo mohli títo skromní a poväčšine chudobní ľudia z krajiny tisícky kilometrov od stredu Európy o nás vedieť? Vedeli o použití sily veľkého proti malému. Ten nástup bol ohromnou vzpruhou," opisoval.
Československo skončilo bronzové. Horším skóre za Japoncami. V boji o prvenstvo prehralo so Sovietskym zväzom.
„Dostávali sme povzbudenia - ukážte im to aspoň na palubovke. Bojovnosť a odhodlanie sú jedna vec, herné umenie druhá. Prehrali sme vtedy s jednoznačne lepším družstvom," pripomínal Golian vzácne objektívne.
Z Talianska ho stiahla normalizácia

Na prvej olympiáde hral štyri roky predtým. Jeho šport mal smolu. Zaradili ho do programu OH až v roku 1964.
Hralo sa v Tokiu, volejbal je v Japonsku mimoriadne populárny. Golian už bol majstrom sveta (1956) i Európy (1958).
„Je mi ľúto, že taký rozšírený šport nebol na olympijských očiach. Zrejme by som premiéru pod kruhmi zažil už v Melbourne 1956 či prinajhoršom v Ríme 1960," hovoril Golian, jediný Slovák, ktorý hral už v základnej šestke tímu majstrov sveta z Paríža 1956.
Tokijskú olympiádu, na ktorej prišiel o zlato pre horšie skóre (ZSSR 25:5, Československo 26:10), bral ako svoju prvú aj poslednú. Mal tridsaťtri. Hneď po nej sa reprezentácie vzdal.
Chystali sa však pražské majstrovstvá sveta 1966 a Československo nemalo súce mužstvo. Zvlášť mu chýbal ústredný nahrávač. Golian pôsobil v bratislavskej Slávii a bol v kondícii. Hneď mu sľúbili aj kapitánsku pásku.
V Prahe zdvihol druhýkrát v živote nad hlavu pohár svetových šampiónov. Kapitánom zostal až do konca kariéry.