STARÉ MESTO. Ešte pred pár rokmi návštevníci klenotnice Katedrály sv. Martina v Bratislave mohli okrem nádhernej pozlátenej gotickej monštrancie (nádoby na verejné vystavenie Oltárnej sviatosti) z 15. storočia, bohato zdobených rúch a iných cenných exponátov vidieť aj veľmi zvláštny exponát – prenosnú skrinku uchovávajúcu odtlačky pravice vypálené do dreva a plátna. Dnes by ste ho hľadali márne.
Údajne ho dal z expozície odstrániť miestny farár s tým, že sa ním spája duchárska historka. Návštevníci sa však, podľa sprievodkyne, ktorá predáva lístky, na vypálené odtlačky stále pýtajú.
Nie je to nič prekvapujúce, príbeh o zjaveniach ducha kajúceho sa richtára, ktorý odtlačky zanechal ako dôkaz svojej existencie, bol svojho času známy takmer po celej Európe.
Jeho údajné zjavenia viedli ku vzniku sochy Piety, ktorá sa dodnes nachádza na jednom z bočných oltárov v Dóme sv. Martina. Pri nej sa v minulosti začínali slávne púte do rakúskeho Mariazellu a kult údajne zázračnej sochy ukončil až príchod socialistického režimu v 50. rokoch minulého storočia.
„Spis o týchto zjaveniach sa stal skutočným dobovým bestsellerom. Len počas roka 1643 ho preložili do piatich jazykov,“ povedal Patrik Baxa, ktorý o údajných zjaveniach ducha a súvisiacich udalostiach napísal viac ako tristostranovú faktografickú knihu Prešporský duch.
Duch kajúceho sa richtára
Príbeh zasadený do obdobia náboženskej reformácie a rekatolizácie sa začal písať, tak ako ho poznáme z dobových spisov, v roku 1641. Vtedy sa po prvýkrát zjavil deväťnásťročnej dievčine Regine Fischerin duch istého mŕtveho. Najprv v jej rodnom hornorakúskom Hallstatte a neskôr v Prešporku, kam prišla za svojou tetou. Jej manžel Ján bol domovníkom v podhradskom Pálffyho paláci, z ktorého torzo na Zámockej ulici sa zachovalo do dnešných dní.
Duch sa jej neskôr predstavil ako Hans, čiže Ján, Clement, niekdajší richtár prešporského Podhradia, prezývaný aj Zwespenbauer. Vtedy bolo Podhradie samostatnou obcou a malo, podobne ako samotný Prešporok aj svojho sudcu, teda richtára.
Nebohý Clement žiadal Reginu, aby si od jeho vdovy vypýtala 200 zlatých z jeho pozostalosti a dala zhotoviť pre hlavný mestský chrám, teda dnešnú Katedrálu sv. Martina, sochu Piety. Takto mala splniť sľub, ktorý on pred smrťou už nestihol splniť. Za túto sumu kedysi zavraždil človeka a aj keď svoj hriech oľutoval pri spovedi, za života sa nekajal dostatočne. Preto nemohol nájsť večný odpočinok a trpel v očistci.
Duch sa Regine zjavoval počas takmer celého roku. V okamihu, keď dievča žiadalo dôkaz jeho existencie, nebohý richtár vypálil ohnivý kríž spolu so siluetou svojej pravice do drevenej truhlice a plátna, ktoré bolo na nej.
Neskôr vypálil odtlačok svojej ruky do ďalšej dosky a plátna a zanechal ešte niekoľko ďalších znamení. Vypálený otlačok na truhlici sa stratil, ale tri ďalšie sa zachovali do dnešných dní.
Pieta z lipového dreva
Žiadaná socha Piety vznikla napokon v roku 1642 z lipového dreva, ktoré sochárovi pomohol vybrať duch samotného Clementa. Už hotovú sochu Panny Márie s mŕtvym Ježišom Kristom v náručí duch ozdobil kňazskou štólou, horiacou sviecou a krížom.
Po splnení požiadaviek bol duch vyslobodený z očistca a už sa nikdy nikomu nezjavil.
Bezprostredne po skončení týchto udalostí sa začal cirkevný súdny proces, ktorý na základe výpovedí 32 svedkov potvrdil jednoznačnú autenticitu zjavení. Následne na to prepošt Michal Kopchani na príkaz ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya publikoval v roku 1643 spis, v ktorom bol opísaný celý príbeh.
Bol doplnený o stručný opis vyšetrovacieho procesu, zoznam 32 prísažných svedkov a drevorezmi zachytávajúcimi znamenia, ktoré po sebe duch zanechal.
V tom istom roku vyšla okrem latinskej verzie aj nemecká, maďarská, poľská, talianska a verzia vo vtedajšej slovakizovanej češtine.
Na príbeh o zjaveniach zareagovali aj evanjelickí teológovia, z ktorých napríklad Zachariáš Láni v polemickom spise, ktorý vyšiel v tom istom roku, obhajoval myšlienku, že v postave Jána Clementa sa Regine zjavil diabol, píše Baxa vo svojej knihe z roku 2016.
Zázračná Pieta
V Prešporku vznikol osobitný kult Piety – socha osadená v oltári na južnej strane dómskeho víťazného oblúka sa považovala za zázračnú a preukazovala sa jej obrovská úcta. Oltár sa stal miestom údajného vyslobodzovania duší zosnulých z očistca, mnohých zázrakov a nadprirodzených udalostí.
Tešila sa veľkej popularite a „prešporskú Pietu“ aj vďaka jej hlavnému atribútu – kňazskej štóle – je možné nájsť na mnohých vyobrazeniach.
Púte do rakúskeho Mariazellu sa začínali vždy 16. augusta a pútnici zvykli do cieľa doraziť 20. augusta. Napríklad dómsky kaplán Karol Scherz sa zúčastnil na viac ako sedemdesiatke týchto pútí a v roku 1857 putovalo pri príležitosti sedemstoročnice založenia pútnického miesta Mariazell z Prešporka až 15-tisíc pútnikov.
„Kult „zázračnej“ Piety prežil tristo rokov a zanikol až v polovici 20. storočia v období socializmu,“ ozrejmil Baxa.
V súčasnosti je socha uprostred neogotického oltára Sedembolestnej Panny Márie z roku 1911 pri južnej stene katedrály. Označenie okrem iného uvádza, že socha Piety vznikla v roku 1642 vďaka duchárskej historke.
Je príbeh autentický?
Patrik Baxa sa počas päťročného bádania snažil vyhľadať čo najviac dobových dokumentov k príbehu. Samotné záznamy z vyšetrovania, ako aj samotného súdneho procesu nenašiel.
„Možno niekde sú, ale archívy, v ktorých by sa mohli nachádzať, sú rozsiahle a navyše sa viackrát sťahovali. Možno sú preto len niekde zapatrošené a nájsť sa ich podarí len náhodou,“ ozrejmil Baxa.
Pátral tiež po analogických prípadoch v Európe. „Boli naozaj také aj na Slovensku. Dokonca v Ríme sa nachádza Múzeum duší z očistca,“ ozrejmil Baxa. Dodnes existujúce múzeum vystavuje zbierku „dôkazov“ návštev zo záhrobia, najčastejšie ide práve o vypálené siluety rúk alebo prstov. Pôvodná zbierka je už značne preriedená, keďže niektoré exponáty vzbudzovali prisilné pochybnosti o pravosti.
„Príbeh o zjaveniach ducha Ján Clementa bol najvýznamnejší a zo všetkých podobných naozaj rezonoval v celoeurópskom kontexte,“ povedal Baxa.
Ústrednú časť jeho knihy tvorí preklad spisu prepošta Michala Kopchaniho. V ďalších častiach sa venuje jednotlivým osobám, ktoré v príbehu vystupujú, ako aj dobovým reáliám.
Za celým prípadom zjavením Baxa vidí hlavne osobu Regininho spovedníka, jezuitu Hieronyma Gladicha. Na príbehu Jána Clementa si vybudoval životnú kariéru vyslobodzovateľa duší z očistca. Jedným z možných vysvetlení podľa Baxu je, že zjavenia nebohého richtára dal zinscenovať sám Gladich.
Príbeh z dejín Bratislavy
Na čo však Baxa hlavne upozorňuje, je kontext, v ktorom sa príbeh udial, teda obdobie bojov medzi evanjelikmi a katolíkmi. Každá zo súperiacich strán sa snažila k sebe „pritiahnuť“ veriacich osobitým spôsobom.
„Je jasné, čo sa v tomto prípade propaguje – úcta k Panne Márii a očistec. To sú veci, ktoré evanjelici neuznávajú,“ ozrejmil Baxa.
Podľa neho však otázka nestojí tak, či sa duch Jána Clementa skutočne Regine zjavoval a či skutočne došlo pri oltári s Pietou k zázrakom.
„Je to hlavne príbeh z dejín nášho hlavného mesta, Bratislavy. Vo svojej dobe bol veľmi populárny a rozšírený. A dnes je už úplne neznámy,” povedal Baxa, ktorý ľutuje, že mnoho príbehov z histórie Bratislavy ostáva zabudnutých.
Preto by bol veľmi rád, keby doska a plátno s vypálenými odtlačkami pravice boli opäť vystavené, či už v katedrále, alebo aj v nejakom inom múzeu.
„Dala by sa o tomto urobiť celá samostatná expozícia,“ povedal Baxa s tým, že okrem samotných odtlačkov by mohli byť prezentované dobové spisy a aj votívne dary či obrazy, ktoré veriaci z vďaky za vyslyšanie modlitieb darovali „zázračnej“ Piete. Je ich približne 30 a sú majetkom Galérie mesta Bratislavy. Aj keď ich umelecká hodnota nie je vysoká, slúžia, napríklad ako dokument dobového odievania.
Čo hovorí Bratislavská arcidiecéza
Bratislavská arcidiecéza odstránenie odtlačkov z klenotnice vysvetlila reorganizáciou expozície.
„Po dôkladných konzultáciách s odborníkmi na múzejníctvo a historikmi umenia prešla expozícia viacerými obmenami. Dnes je racionalizovaná vzhľadom na priestor a prehľadnosť jednotlivých exponátov,“ vysvetlil Tibor Hajdu, hovorca Bratislavskej arcidiecézy.
Do budúcnosti síce návrat odtlačkov do expozície nevylučujú, ale priestor na expozíciu je malý a zbierka bohatá na predmety vysokej historickej a výtvarnej hodnoty.
Nevylučujú ani zapožičanie inému múzeu.
„Predmety z kolekcie pokladnice Katedrály sv. Martina požičiavame na základe žiadosti pri dodržaní štandardného výpožičného postupu. Každá žiadosť sa posudzuje individuálne,“ vysvetlil Hajdu.
A aký je aktuálny názor katolíckej cirkvi na zjavovanie ducha Jána Clementa a následnému vytvoreniu sochy Piety?
„Existuje príbeh, ktorý sa viaže k predmetu, o ktorý sa zaujímate, teda k odtlačkom ruky. Katolícka cirkev na Slovensku neformulovala žiaden názor, týkajúci sa tohto príbehu,“ napísal Hajdu.
