Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
V parku na petržalskej strane Dunaja 26. júla 1828 otvorili letné divadlo, ktoré patrí medzi najstaršie zariadenia, kde sa hrávalo divadlo. Spočiatku to bola nekrytá drevená stavba v tvare amfiteátra, ktorý nazvali Arénou.

Nemeckému básnikovi Moritzovi Arndtovi naše mesto učarovalo, okolie opisuje ako očarujúce, ale úrovňou divadla bol zhrozený. Označil ho za „priemerný divadelný dom zriadený na zívanie“.
Príčiny biedy vtedajšieho kultúrneho života videl v rakúskej cisárskej cenzúre a doslova píše o špiónskej Viedni.
Slávny rakúsky dramatik Franz Grillparzer prišiel do mesta na zasadnutie snemu a po návšteve Arény konštatoval, že divadelné kulisy boli fádne a „žiaľ, ženské roly nehrali muži, inak by ste mali pocit, že ste sa ocitli v Shakespearových časoch. Nemôžem však povedať, že predstavenie získalo a zvíťazilo v tomto romanticko-klasickom zariadení.
Hrali, mimochodom, celkom dobre. Predovšetkým komik bol vynikajúci. Celá mužská časť publika fajčila temer nepretržite. Mimochodom, Prešporok sa mi páči. Ani vo Viedni nie sú k cudzincom takí ochotní ako tu.“
Problém s fajčením v divadle mala aj anglická spisovateľka Julia Sophia Pardoe, ktorá v polovici 19. storočia cestovala po Európe a navštívila aj Bratislavu:
„Nič nemôže byť menej umelecké ako toto divadlo, ktorého strechu tvorí modrá nebeská klenba, podlahu zelený trávnik, bočné kulisy sa upevňujú na agáty a iné stromy. To všetko spolu s dekoráciami poskytuje pekný pohľad.
Priestor, ktorý vytvára javisko, je ohraničený kmeňmi stromov a polkruhová aréna, určená pre divákov je bez akejkoľvek výzdoby, iba zo surového otesaného dreva, z ktorého sú aj lóže, parter a galéria. Pol tucta lóží, po tri na každej strane prescénia, majú abonované rodiny z vyššej spoločnosti. Všetky ostatné miesta patria širokému publiku.

Každý večer sa toto miesto radosti naplní ľuďmi zo všetkých vrstiev. Množstvo pekných tvárí, ktoré sa tento večer zhromaždili v Aréne, prekračuje všetky očakávania. Škoda len, že ich vidieť iba cez oblaky tabakového dymu.
Fajčia už muži pred dvadsiatym rokom, mladí, pekní – a z fajok! Mešce s tabakom majú stále pri sebe a aj všetok potrebný inventár – kresadlo a ocieľku. A neustále vypúšťajú oblaky dymu. Skrátka, tento ohavný zvyk je škvrnou na národnom charaktere.“
Starý amfiteáter zbúrali a na jeho mieste roku 1898 postavili nové, kamenné divadlo, ktoré po polstoročnej povojnovej prestávke, po rekonštrukcii slúži dodnes.