Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Podľa štúrovcov bola bitka pri Bratislave 4. júla roku 907 medzi Bavormi a starými Maďarmi najväčším nešťastím slovenského národa. Podľa Františka Palackého a aj Pavla Jozefa Šafárika tu zahynul kráľ Mojmír II., čo znamenalo koniec Veľkomoravskej ríše.
Aventinus v renesančnej kronike Annales Boiorum okrem opisu spomínaného vojnového stretnutia upozorňuje aj na slovanské korene nášho mesta.
Bratislava sa kedysi nazývala aj Uratislausburgiumm Čítajte V kronike zaznamenáva, ako sa knieža Moravanov Uratisslaus vzdal nárokov na Panoniu secundum (pôvodne rímska provincia na území dnešného Maďarska) a obnovil starú rímsku pevnosť Posonium. Tú potom podľa seba nazval Uratislausburgiumm.
Bitku Aventinus opisuje ako bitku pri Brezalauspurchu, a keď roku 1921 objavili staršie Salzburské anály pôvodom z 8. až 10. storočia, tie potvrdzujú Aventinove údaje a názov Bratislavy sa v nich uvádza ako Brezalauspurc.
V skutočnosti sa historici dodnes rozchádzajú v názore, na ktorej strane naši predkovia bojovali a Aventinus udalosť opisuje: „Na vyhnanie Maďarov z ríše Bavorov pozbierali vojenské zbory zo všetkých provincií a vytiahli proti nim s tromi vojskami...
Bavorskí veľmoži tiahli s bojachtivým a na útok pripraveným vojskom po obidvoch stranách Dunaja proti nepriateľom... Maďari boli odhodlaní bojovať už nie pre slávu, lež pre záchranu a tvrdo sa stavali na odpor...
Bavorov zasypali šípmi, ktoré vrhali zo svíbových lukov, a opäť ustúpili. Boli rýchlejší ako naše vojsko vystrojené ťažkou výzbrojou. Keď Bavori verili, že sa vzdialili, zaútočili znova.
Rovnako rýchlo prenasledovali aj sa dávali na útek. Keď si sa nazdával, že si zvíťazil, bol si v najväčšom nebezpečenstve...
Ako prvý na svete letel Bratislavčan, nie Američan Čítajte Vtedy ešte nevedeli útočiť v otvorenom boji, brániť sa útokom pechoty, šíkom, bojovať mečom chlap proti chlapovi, obsadzovať hrady, obliehať tvŕdze, dobývať pevnosti. Vedeli však bojovať raz ústupom, raz náporom a nástrahami.
Bola v nich taká veľká ľstivosť, taká prudká rýchlosť a taká značná skúsenosť v boji, že sa s istotou nevedelo, či sú nebezpečnejší, keď sú vzdialení, alebo keď sú na bojisku, keď sú na úteku, či v pätách, keď predstierajú bojové ticho, či keď vedú vojnu.
Keď sa teda silným útokom prihnali, popchnúc koňa, znova Bavorov zatláčali a dvojakým spôsobom vrhali oštepy, hádzali kopije, útočil sprava, zľava, spredu a zozadu a našich vysilili; potom sa zo všetkých strán privalili, zo všetkých strán napadli unavených Bavorov, premohli, porazili a pobili ich."
