Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
V čase podpísania dohody o prechode a pobyte nemeckých vojsk na Slovensku (v apríli) bolo už na našom území päť hitlerovských divízií a všade bolo vidieť aktivitu pri úprave železničných tratí, ciest a telekomunikačných objektov.
V Bratislave organizovali cvičenia civilnej obrany, záložníci nastupovali na manévre, ale vláda s aktívnym zapojením Slovenska do vojny proti sovietskemu Rusku nepočítala.

Veliteľ nemeckého generálneho štábu generál Franz Halder prostredníctvom splnomocneného ministra a nemeckého vyslanca v Bratislave Hannsa Ludina však tlmočil führerovo „želanie“, aby sa aj slovenskí vojaci podieľali na ťažení na východ.
Predseda vlády a minister zahraničných vecí Vojtech Tuka oznámil sovietskemu vyslancovi Grigorijovi Puškinovi prerušenie diplomatických vzťahov a vypovedanie vojny (23. júna).
Minister obrany Ferdinand Čatloš vyhlásil čiastočnú mobilizáciu a podľa branného zákona z roku 1940 vydal rozkaz na vytvorenie rýchlej skupiny s 2000 členmi – prvej frontovej jednotky. Velením poveril plukovníka Rudolfa Pilfouska a už 24. júna – sa Slováci (po Rumunoch ako druhí) presúvali na sovietsku hranicu.
Chceli sa zaľúbiť Hitlerovi, predbehli Maďarsko a dúfali, že za „vernosť“ dosiahnu revíziu Viedenskej arbitráže a vrátenie južných území okupovaných Horthyho režimom.
Už predtým vošlo v Bratislave do platnosti nariadenie Vzdušného úradu a veliteľstva vzdušných zbraní o úplnom večernom zatemnení mesta. Svetlá verejného osvetlenia sa nezapaľovali a museli byť zatemnené podniky i domácnosti. Boli určení členovia domových hliadok a ich zoznam mal byť vyvesený pod bránami domov.
Obyvatelia mali mať pre prípad leteckého poplachu pripravený „batôžtek s kabátom, prikrývkou, poduškou, termoforom, potrebnými potravinami a dôležitými osobnými listinami“.

Rýchla skupina sa preformovala na rýchlu brigádu, neskôr na divíziu.
Verejnosť a ani vojaci sa s vojnou (v rámci tradičného slovianofilstva) nevedeli zmieriť, na druhej strane boli udivení vrelými vítaním obyvateľstva, ktoré trpelo pod krutou stalinskou nadvládou a šokovaní masovými hrobmi politických väzňov, ktoré nachádzali na celej vojnovej línii.
Minister vnútra Šaňo Mach využil situáciu a na miesta masakier zorganizoval „zájazd“ pre známych komunistických intelektuálov – Jána Poničana, Michala Falťana, Gustáva Husáka či Ladislava Novomeského.