Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Po zániku a kolkovaní česko-slovenskej meny sa postupne zavádzala slovenská koruna, a keď sme si už zvykli, prišlo euro. Tak isto, ba ešte dramatickejšie a s omnoho citeľnejším vplyvom boli povojnové výmeny peňazí, na ktoré si ešte starší ľudia pamätajú.
Demokrati porazili komunistov. Husák im to zrátal Čítajte Reforma z roku 1945 mala stabilizovať národné hospodárstvo a ukončiť jestvujúcu anomáliu.
Ľudia na Slovensku platili nielen bankovkami už nejestvujúceho štátu, v Čechách zas ríšskymi markami a na územiach okupovaných po Viedenskej arbitráži dokonca používali maďarské vojnové pengő. Ale hospodárstvo sa zrejme nepodarilo „dostatočne“ stabilizovať.
Nová menová reforma prišla už 29. mája 1953. Síce zrušila lístkový systém, ale súčasne prostých, obyčajných ľudí ožobračila. Ešte deň pred touto udalosťou pritom prezident Antonín Zápotocký v rozhlase vyhlásil: „Naše měna je pevná a měnová reforma nebude, všechno jsou to fámy, které šíří třídní nepřátelé.“
Ale už od polovice mája prenikali na verejnosti správy o uvoľnení viazaného trhu a výmene peňazí, čo spôsobilo vypuknutie obrovskej nákupnej horúčky. Obchody zažívali návaly a ľudia kupovali, čo bolo – priemyslový tovar, textil či cukor.
V Bratislavskom kraji roľníci v očakávaní zmien neplnili dodávkové povinnosti, bola vyhlásená pohotovosť a ľudovým milíciám v nedeľu doobeda vydali ostré strelivo. Zišiel sa Ústredný výbor KSČ a račkujúci predseda vlády Viliam Široký so silným maďarským prízvukom predniesol prejav „prerušovaný búrlivým potleskom“.
Novinári sa predbiehali, kto krajšie opíše nadšenie ľudu nad zrušením lístkového systému a menovou reformou. Na výmenu peňazí sa tvorili fronty a na výmenné miesta boli vyslaní agitátori presviedčať ľudí o blahodarnom dopade zmien.
Komunisti sa porátali s buržoáznymi nacionalistami Čítajte Realita bola neradostná a peniaze sa zo dňa na deň stali temer bezcennými. Čím viac peňazí ste mali, tým horším pomerom vám ich zamenili. 300 korún vymieňali v pomere 5:1 a zvyšok v pomere 50:1.
Peniaze uložené v banke do 5000 korún vymieňali v pomere 5:1 a vyššie vklady v pomere 30:1. Ale väčšina obyvateľstva bankám nedôverovala a hotovosť si ukrývali doma „v pančuche“.
Ľudia sa cítili okradnutí, menu vnímali ako veľkú lúpež, ktorá ich pripravila o všetky úspory. Na stenách bratislavských domov sa síce objavilo pár protestných nápisov, ľudia však mali strach, doma síce nadávali, ale na verejnosti sa žiadne rozsiahlejšie protesty neudiali.
Mnohí, ktorí si nestihli peniaze vymeniť, sa nedostali na pracovisko, lebo za starú menu im nepredali ani cestovné lístky.
