Môj dedko ho dodnes volá Firšnál (stromoradie na námestí sa nazývalo Kniežacie, respektíve Fürstenallee – z čoho vznikol familiárny poslovenčený názov). Mame zasa zvyčajne príde na jazyk názov Gottwalďák (počas socializmu ho pomenovali po prvom česko-slovenskom komunistickom prezidentovi, ktorého sochu tam aj odstrelom odstránili). Moji rovesníci ho volajú podobne, Gottko.
Námestie slobody pozná každý Bratislavčan a určite minimálne aj každý druhý prisťahovalec žijúci v meste.

V stredoveku sa tam nachádzali vinice. Námestie sa z neho stalo zrejme v 17. storočí, keď na ňom postavili letný arcibiskupský palác (v súčasnosti slúži ako Úrad vlády).
Neskôr bolo upravené na trávnik so stromoradím, potom naň pridali betón. Išlo o jeden z centrálnych bodov v meste, kde sa ľudia stretávali pred rande či obchodnými schôdzkami, alebo si prišli len tak podebatovať na lavičku.
Hoci po Nežnej revolúcii dostalo námestie slobodu, odvtedy chátra a dnes je vstup naň na vlastné riziko.
Je jedno, že má pestrú históriu a najväčšiu fontánu v hlavnom meste. Na obnovu nenašiel peniaze žiadny primátor. Ten terajší to prekonal. Peniaze vydrankal od podnikateľov – firmy HB Reavis.
Na to, akú štedrú odmenu za jej nezištnosť od mesta časom dostane, sú zvedaví mnohí.