Vychoval aj bratov Šťastných

BRATISLAVA. Michal Polóni pochádza z mesta, ku ktorému sa hokej príliš nehodí. V Senici začal s futbalom v miestnom AC. V roku 1931 prišiel do Bratislavy, kde sa všestranný športovec zoznámil s hokejom.

Hovorili mu človek s otcovským srdcom. A neoslovili ho inak ako Miško báči. Michal Polóni a bratislavský hokej sú synonymá.

Bol však aj vicemajstrom Slovenska v krasokorčuľovaní. V tenise figuroval v prvej desiatke a vyhral motocyklových 500 km Slovenskom.

Keď bol hokej novinkou

Jednotkou bol však hokej, na Slovensku v tých časoch niečo úplne nové. Legendárny slovenský publicista i futbalový tréner mládeže Jozef Kšiňan, člen Siene slávy slovenského futbalu, mal vzácnu slabosť na fakty a podrobnosti.

Spomienky Miška báčiho na zoznamovanie sa s Bratislavou spísal Kšiňan s čarovnými detailami. Autenticky, z úst vtedajšieho šéfa zimného štadióna i trénera hokejových žiakov a dorastencov.

„V tom čase bol ľadový hokej v plienkach. Dobrými kolískami boli početné klziská v meste. Spomínam si na jedno na Palisádach pri evanjelickom cintoríne, ďalšie boli na Vazovovej ulici, na dvore kina Atlon. Vtedajší najsilnejší Skiklub mal svoj domov v Schifbeckovej záhrade (dnešná Medická záhrada). Keď zamrzlo, mohlo sa hrať. Častejšie však mráz nie a nie udrieť,“ kreslil obraz predvojnovej Bratislavy Polóni.

„Samozrejme, ľad sme si robili sami, aj výstroj sme si kupovali za svoje, z vlastných prostriedkov sme cestovali na zápasy mimo Bratislavy. Trénovať na ľade nebolo kedy, lebo keď bol, hneď sa dohodol majstrovský zápas, aby sa aspoň súťaž ako-tak dohrala. Hokej sme však mali azda o to radšej,“ vravel Polóni.

„Často sa stávalo, že sme za ľadom museli putovať na Železnú studienku alebo na Pečnianske jazero na bicykloch. Tam sme sa prezliekli pod nejakým stromom a už aj naháňali puk po ľade. O systematickom tréningu nemohlo byť ani reči,“ dodával podrobnosti.