BRATISLAVA. Michal Polóni pochádza z mesta, ku ktorému sa hokej príliš nehodí. V Senici začal s futbalom v miestnom AC. V roku 1931 prišiel do Bratislavy, kde sa všestranný športovec zoznámil s hokejom.
Hovorili mu človek s otcovským srdcom. A neoslovili ho inak ako Miško báči. Michal Polóni a bratislavský hokej sú synonymá.
Bol však aj vicemajstrom Slovenska v krasokorčuľovaní. V tenise figuroval v prvej desiatke a vyhral motocyklových 500 km Slovenskom.
Keď bol hokej novinkou
Jednotkou bol však hokej, na Slovensku v tých časoch niečo úplne nové. Legendárny slovenský publicista i futbalový tréner mládeže Jozef Kšiňan, člen Siene slávy slovenského futbalu, mal vzácnu slabosť na fakty a podrobnosti.
Spomienky Miška báčiho na zoznamovanie sa s Bratislavou spísal Kšiňan s čarovnými detailami. Autenticky, z úst vtedajšieho šéfa zimného štadióna i trénera hokejových žiakov a dorastencov.
Michal Polóni
Narodený: 7. apríla 1908 v Senici, zomrel 8. septembra 1984 v Bratislave.
Charakteristika a úspechy: Popredný propagátor hokeja na Slovensku. Bol hráčom, rozhodcom (na MS i na ZOH), funkcionárom, trénerom. Vychoval Bratislave viacero generácií – vyše 700 mladých hokejistov, neskôr osobností ako Fako, Dzurilla, Golonka, Čapla, Tajcnár, Kužela, bratia Šťastní.
Kariéra: Začal s futbalom v Senici, po príchode do Bratislavy v roku 1931 natrvalo prešiel k hokeju. Hrával za Sláviu Bratislava, Ski Klub, I. ČsŠK Bratislava, kde dosiahol aj najväčšie úspechy. V rokoch 1940 až 1943 spolu s Malečkom a Závodským viedol reprezentáciu Slovenska. Získal striebro z domáceho šampionátu v súťaži športových dvojíc v krasokorčuľovaní, v tenise bol v prvej desiatke slovenského rebríčka. Ako hokejový tréner získal mnohé tituly so žiakmi a s dorastom Slovana Bratislava.
Ocenenia: člen Siene slávy slovenského hokeja, slovenská hokejová Cena fair play nesie jeho meno.
„V tom čase bol ľadový hokej v plienkach. Dobrými kolískami boli početné klziská v meste. Spomínam si na jedno na Palisádach pri evanjelickom cintoríne, ďalšie boli na Vazovovej ulici, na dvore kina Atlon. Vtedajší najsilnejší Skiklub mal svoj domov v Schifbeckovej záhrade (dnešná Medická záhrada). Keď zamrzlo, mohlo sa hrať. Častejšie však mráz nie a nie udrieť,“ kreslil obraz predvojnovej Bratislavy Polóni.
„Samozrejme, ľad sme si robili sami, aj výstroj sme si kupovali za svoje, z vlastných prostriedkov sme cestovali na zápasy mimo Bratislavy. Trénovať na ľade nebolo kedy, lebo keď bol, hneď sa dohodol majstrovský zápas, aby sa aspoň súťaž ako-tak dohrala. Hokej sme však mali azda o to radšej,“ vravel Polóni.
„Často sa stávalo, že sme za ľadom museli putovať na Železnú studienku alebo na Pečnianske jazero na bicykloch. Tam sme sa prezliekli pod nejakým stromom a už aj naháňali puk po ľade. O systematickom tréningu nemohlo byť ani reči,“ dodával podrobnosti.
