Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Mesto „vzalo na milosť“ staré historické názvy, ktoré majú korene v existencii špitálu a lazaretu v tejto lokalite, vtedy za hradbami.
Jedno z najstarších mestských vonkajších predmestí chránili valy, palisády i vodné priekopy spomínané už v roku 1379.
Cez osídlenie ku kamennej Špitálskej bráne (na mieste dnešnej križovatky s Ulicou 29. augusta), ktorá bola súčasťou colnej siete okolo mesta, prechádzala stará mýtna cesta.
V čase tureckého nebezpečenstva bola brána aj so všetkými budovami z obranných dôvodov zbúraná a kameň bol použitý na spevňovanie hradieb.
Na ulici sa nachádzal mestský špitál sv. Antona (1309) a nový špitál sv. Ladislava (1397), ale o fungovaní týchto inštitúciách vieme veľmi málo.
Najstaršie útulky pre chudobných a bezmocných vznikali v kláštoroch. Bližšie k zdravotníckym zariadeniam však mali kláštorné infarmaria, ktoré sa v prvom rade starali o prestarnutých a chorých rehoľníkov.
Špitály vo vrcholnom stredoveku vznikali v miestach vysokej koncentrácie obyvateľov – v stredovekých mestách.
Názov špitál, dnes hovorový výraz pre nemocnicu, vznikol z latinského hospitalia. Bližšie k dnešným nemocniciam mali však svojim zameraním stredoveké domy pre malomocných (leprosáriá), pretože náplň špitálov bola omnoho rozsiahlejšia, akú majú dnešné nemocnice.
Špitál dokonca poskytoval svojim obyvateľom ochranu, podobnú stredovekému cirkevnému právu azylu a aj zloženie obyvateľov špitála bolo veľmi pestré. Nielen sociálne. Nežili v nich len chudobní obyvatelia mesta, ale aj starí a dokonca aj majetní mešťania, ktorí si v nich zaplatili zaopatrenie v starobe a zabezpečili si tak v posledných rokoch života strechu nad hlavou a starostlivosť.
V špitáloch žili ľudia oboch pohlaví rozličného veku, preto je pravdepodobné, že boli umiestnení osobitne. Lebo stredoveký špitál, to bol aj chudobinec, starobinec, sirotinec, nalezinec, ubytovacie i zdravotnícke zariadenie v jednom.
Akú formu a rozsah zdravotnej starostlivosti poskytoval nevieme, nakoľko ani účasť profesionálnych lekárov nemáme zdokumentovanú. O obyvateľov, ktorí nosili osobitý odev, sa staral do istej miery vyškolený personál oboch pohlaví, ošetrovatelia, opatrovatelia, kuchári či záhradníci.
V špitáli platil prísny denný rozvrh od ranného do večerného zvonenia. Okrem prípadného osobného voľna či oddychu, to bol čas na jedlo, osobnú hygienu, ale značný čas dňa bol vyplnený predovšetkým bohoslužbami a modlitbami. Keďže nebolo žiaduce, aby chovanci prichádzali príliš do styku s ostatnými obyvateľmi, špitál mal vlastnú kaplnku i kňaza.
A spomínaná Lazaretská ulica? Lazaret - zariadenie pre prestarnutých chudobných obyvateľov - bolo na konci dnešnej Dunajskej ulice, ktorú volali Lazaretskou.
