Bratislavské nedele sú často ospalé a tiché, ulice prázdne. No nie v apríli! Vtedy sa ulicami tiahnu zátarasy, ale nejde o demonštrácie či politické summity, ľudia bežia. Dobrovoľne.
Pre mňa je to nepochopiteľné. Na telocviku som vždy, keď ma nútili behať nejaké kolečká na ihrisku, vykrikovala, že nebežím, kým ma nenaháňajú. Nejedna telocvikárka so mnou mala kríž.
A tu, ľudia – aj mnohí moji známi – bežia po prázdnych bratislavských cestách a vyzerajú šťastne.
Niekedy mi tieto preteky komplikujú život, keď sa neviem včas dostať na nedeľný obed. No vidieť tých bežcov a bežkyne i nadšené publikum lemovať cesty je zážitok.
Páči sa mi, že každý rok sa zlepšuje informovanosť ľudí o tom, kadiaľ vedú trasy a aké budú dopravné obmedzenia. To robí Bratislavu moderným mestom, ktoré nezaskočia hromadné športové podujatia.
Zatiaľ ma to však neláka natoľko, aby som sa rozbehla. Tradícia nedeľného rodinného obeda nepustí. Alebo je to aspoň dobrá výhovorka.
