BRATISLAVA. Dnes si už vieme len ťažko predstaviť, ako vyzeral život v Bratislave v stredoveku. Mesto, v ktorom žilo medzi päťtisíc až desaťtisíc obyvateľov, ešte nemalo kanalizáciu, každý dom mal dvor a ľudia v ňom chovali dobytok a hydinu. S tým súvisel aj zápach, ktorý sa šíril celým mestom.
Žili tu však v podstate rovnakí ľudia, akí žijú v meste aj dnes. Aj oni páchali zločiny ako súčasníci. Teda kradli, smilnili či vraždili.
Rozdiel je „len“ v tom, čo sa v minulosti považovalo za zločin a aké boli vyšetrovacie metódy a tresty. Mučenie bolo totiž kedysi neodlučiteľnou súčasťou súdneho procesu a, samozrejme, trestov.
Vypočúvanie a mučenie z tzv. Bamberského trestného poriadku (Bambergische Peinliche Halsgerichtsordnung - Constitutio Criminalis Bambergensis) z roku 1507.„Stredoveký človek sa mentálnou výbavou od dnešného človeka vôbec nelíšil, a to z toho dôvodu, že on bol intelektuálne na rovnakej úrovni, ako sme my. Ale v čom bol obrovský rozdiel, bola suma poznatkov a vedomostí,“ ozrejmil historik Vladimír Segeš z Vojenského historického ústavu a autor knihy Prešporský pitaval počas prednášky o kriminalite v Prešporku zorganizovanej občianskym združením Bratislavské rožky.
Kriminalita v stredoveku
Téma kriminality v stredoveku sa dostala do centra pozornosti slovenských historikov len nedávno. Aj historik Segeš sa k nej dostal len náhodou, keď sa zaoberal dejinami vojenstva v stredovekej Bratislave.
Počas svojho výskumu naďabil na veľké množstvo stredovekých materiálov. Nesmierne veľa údajov nielen o vojenstve, ale aj o bežnom živote v stredovekom Prešporku, našiel najmä v takzvaných komorných či účtovných knihách (Kammerbücher).
Väčšina ľudí v stredoveku bola negramotná. Ľudia spravidla necestovali a boli viazaní na priestor, kde sa narodili. Cestovali iba určité skupiny obyvateľov ako šľachtici, mešťania, kupci či obchodníci, vojaci a, samozrejme, tovariši.
V tých časoch bol právny systém veľmi rozmanitý. Popri krajinskom šľachtickom práve jestvovali totiž rôzne čiastkové práva jednotlivých stavov, sociálnych skupín a vrstiev, právo mestské, cirkevné či cechové.
„V stredoveku nebola prijatá žiadna komplexnejšia a jednotná úprava trestného práva, čiže celouhorský trestný zákonník,“ ozrejmil Segeš.
Trestné činy
Trestné činy sa rozdeľovali na verejné a súkromné. V prvej skupine boli napríklad velezrada, ale aj nesplnenie sľubu, zločiny proti životu či mravnostné a majetkové trestné činy.
Medzi súkromné patrilo napríklad nactiutŕhačstvo. Množstvo z dávnych trestných činov existuje aj dnes.
„Zabitie či vražda je aj dnes vraždou a zabitím, tak ako to bolo v stredoveku,“ uviedol príklad Segeš.
Dnes sa však trestné činy posudzujú a trestajú inak. V stredoveku napríklad neexistoval trest väznenia.
Trikrát a dosť
Súdilo sa na prvom poschodí v Starej radnici na dnešnom Hlavnom námestí. Pre proces bola príznačná takmer teatrálna rituálnosť a formálnosť. Súdne konanie netrvalo dlho, viedlo sa totiž len ústne.
Kľúčovú rolu zohrávalo priznanie. Súd neskúmal jeho pravdivosť, teda či dotyčný skutočne zločin spáchal, a ani to, či sa priznal sám od seba, alebo či bolo priznanie vynútené mučením.
Každého obvineného vyšetrovali trikrát. Teda v tom prípade, ak ho nechytili rovno pri čine. V takom prípade nebolo treba nič vyšetrovať a dotyčný bol odsúdený okamžite.
Najviac mučili škripcom a sviečkou
Celý proces výsluchov a mučenia trval zvyčajne maximálne dva týždne. V zachovaných dokumentoch sa v rámci pestrej škály mučiacich nástrojov spomína, že v Prešporku sa najčastejšie využíval škripec a sviečka na pálenie.
Stredoveké tresty z tzv. Bamberského trestného poriadku (Bambergische Peinliche Halsgerichtsordnung - Constitutio Criminalis Bambergensis) z roku 1507. (zdroj: Zdroj: Bamberský trestný poriadok (Bambergische Peinliche Halsgerichtsordnung - Constitutio Criminalis Bambergensis))Obľúbenými mučiacimi metódami bolo však aj pichanie ihlami, klincami či rozžeraveným železom.
„Prvýkrát zväčša kat mučiace nástroje obvinenému iba ukázal. Druhýkrát, ak sa nepriznal, ho už mučili. Keď sa ani vtedy nepriznal, bol vyšetrovaný a mučený tretíkrát. Ak sa ani potom nepriznal, a boli také prípady, tak ho jednoducho prepustili ako nevinného,“ povedal Segeš.
Trest smrti mal viac podôb
Najťažším rozsudkom bol trest smrti. Spôsob popravy sa určoval podľa závažnosti spáchaných deliktov.
Za zlodejstvo bola napríklad smrť obesením na šibenici. Tá stávala pred Michalskou bránou na rozhraní dnešného Župného a Hurbanovho námestia.
Existoval však aj trest obesením na hák za rebro, upálením, utopením alebo lámaním na kolese. Takýmto krutým spôsobom usmrtenia trestali lúpežných vrahov.
Najčastejším nehrdelným trestom spomínaným v komorných knihách bolo vystavenie delikventa na pranier, takzvaný stĺp hanby. Ten sa nachádzal na Hlavnom námestí pri radnici.
Prešporská právna kniha pripúšťala aj zmrzačujúce tresty, napríklad odťatie ruky.
„V stredoveku vnímali spravodlivosť a zadosťučinenie inak. Takže každý bral tieto tresty ako niečo normálne a prirodzené. Človek v stredoveku veril v napĺňanie spravodlivosti omnoho viac, než je to dnes,“ dodal Segeš.
