Februárové bratislavské hmly sú husté. Mám takú súkromnú hmlovú škálu, odstupňovanú podľa nášho domáceho výhľadu.
Keď ráno vstanem a nevidieť Kolibu, je to stupeň jeden, ak nevidím ani budovu rozhlasu, je to dvojka, no a keď nevidím ani na dom oproti, to už je trojka.
Načo je mestu taká hmla dobrá? Zakryje množstvo nedostatkov. Hlavná stanica a jej okolie vyzerajú zrazu akosi útulnejšie, zmiznú žeriavy týčiace sa nad nelegálnymi stavbami a dokonca aj bilbordov je zdanlivo akosi menej.
Pre časť obyvateľstva – chodkyne v čiernych kabátoch, cyklistov so slabším či nebodaj žiadnym osvetlením – je hmla životu nebezpečná, keďže autá sa v nej rútia slepo ulicami.
Pre iných je naopak veľmi výhodná. Sprejeri nemusia čakať na súmrak a po svojej pouličnej realizácii môžu tráviť čas s rodinou.
Zaľúbené páry trénujúce bozkávanie na Valentína neobťažujú okoloidúcich do očí bijúcou romantikou.
V poriadnej hmle totiž nedovidieť ani z lavičky na lavičku.
