Na bratislavskom zimnom štadióne vyrástli tri mužské svetové krasokorčuliarske esá. Zavše sa zabúda, že v Nepelových časoch trénovala vedľa neho i medailistka z majstrovstiev Európy Liana Drahová (63 r.).
BRATISLAVA. Babička Liany Drahovej pracovala na zimnom štadióne v Liberci. Pre starú mamu aj starosť, pre vnučku iba radosť. Malú Lianu lákali balet, gymnastika a, samozrejme, korčuľovanie.
Osem rokov sa hýbala, väčšinou na ľade v Liberci. Mala dvanásť, keď sa rodičia presťahovali do Bratislavy.
Nepela bol jednotkárom vo všetkom Čítajte Z viacerých záujmov zvíťazilo krasokorčuľovanie a Bratislava mala vtedy najlepšie podmienky. O tri roky neskôr - Drahová ešte nemala pätnásť - už štartovala na olympiáde v Grenobli.
„O Karolovi Divínovi som veľa počula, práve skončil kariéru. Ondrík Nepela bol vychádzajúcou hviezdou, vedľa neho jazdil skvelý Marián Filc. Vyrastala som na štadióne, ktorý dýchal slávou krasokorčuľovania, pravdaže i hokeja,“ spomínala na majstrovstvách Európy 2001 v Bratislave, na ktorých bola spolukomentátorkou.
Najprv pár, potom sólo
„Kontinentálny šampionát bol aj v roku 1966. Ten si už pamätám. Spomínam si na nádhernú kvetinovú výzdobu. Duša bratislavského krasokorčuľovania inžinier Emil Skákala bol riaditeľom záhradníctva mesta. Počas otváracieho ceremoniálu sme sa, mladé nádejné žiačky, dostali na chvíľu aj na ľadovú plochu. A potom sme na vyzdobenom zimnom štadióne predávali program,“ usmiala sa Drahová.
Jej kariéra mala zaujímavé skoky. Všetko išlo v rýchlych premenách. V roku 1967 získala prvý titul majsterky Československa. Nie však ako sólistka.
„Tréneri hľadali partnerku pre Petra Bartosiewicza, ktorý predtým jazdil s Agnesou Wlachovskou (vydatou Búřilovou, neskôr trénerkou Jozefa Sabovčíka – pozn. red.). Voľba padla na mňa. Bola som na tom skvele kondične. Pri gymnastike som si zvykla na tvrdosť športu. Bola som taký chalanský typ. Istý čas som súbežne absolvovala súťaže žien i športových párov,“ opisovala krasokorčuliarka svoje začiatky.
„Nebála som sa, aspoň som si to myslela. Ale zdvíhačky boli fuška. Museli sme ich zvládnuť rýchlo. Peter mal o desať rokov viac. Už po roku spoločných tréningov sme sa stali majstrami Československa a štartovali sme na olympijských hrách v Grenobli 1968.“
Najmladšia na olympiáde
Nemci ho označili za pápeža krasokorčuľovania Čítajte Drahová s Bartosiewiczom skončili na 12. mieste. Liana bola najmladšou športovkyňou v československej výprave a jednou z vôbec najmladších na celých hrách. Pre Drahovú museli pýtať výnimku, lebo ešte nemala pätnásť.
Liana Drahová
Narodila sa 22. apríla 1953.
Mala dvanásť, keď začala jazdiť za Slovan Bratislava.
V športových dvojiciach s Petrom Bartosiewiczom bola na olympiáde 1968 dvanásta, na MS 1968 desiata, na ME 1968 ôsma. Majsterkou republiky v pároch bola v rokoch 1968 a 1969.
V kariére sólovej krasokorčuliarky bola na MS postupne od roku 1973 – 7., 9., 11. Na ME postupne od roku 1970 – 14., 14., 12., 4., 3., 4.
Je štvornásobnou majsterkou Československa v rokoch 1972 – 1975.
Trénovala v Topoľčanoch, Bratislave, Aténach, teraz pôsobí v Linzi.
Má syna i vnučku. Dcéra jej zomrela po ťažkej chorobe vo veku 27 rokov.
O rok titul majstrov republiky obhájili, ale potom sa dvojica rozpadla. Dievča tak stálo pred ťažkou úlohou – prestať jazdiť alebo skúsiť sólovú dráhu. Tri roky nezakopla o povinné cviky.
Tréneri ju veľmi nechceli, mohli si vtedy vyberať, neverili jej. Liana bola z celej situácie vystrašená, chýbalo jej sebavedomie, jazdila bez emócií.
Len trénerka Ľudmila Lojkovičová, jedna z legiend bratislavskej školy, sa nezľakla. A vychovala jedinú slovenskú krasokorčuliarku, ktorá má z veľkého podujatia medailu.
Na majstrovstvách Európy 1974 bola tretia. Rok predtým a rok potom skončila štvrtá.
Lojkovičová predstavila sólistku Drahovú premiérovo na majstrovstvách Československa v Plzni 1970. Liana bola tretia, o rok v Prešove druhá a v roku 1972 v Karvinej už zlatá.
Na majstrovstvách republiky bolo v baníckom mestečku osemtisíc divákov. V rokoch 1972 až 1976 bola československou ľadovou kráľovnou a drala sa do svetovej špičky.
Siedma v Bratislave
V roku 1973 boli majstrovstvá sveta v Bratislave. Nepela končil v rodnom meste svoju veľkolepú kariéru. Získal zlato. Svet sa krútil okolo neho.
Čerstvá maturantka Drahová mala na svetovom šampionáte skvelú premiéru. Ibaže akosi v tieni kamaráta. Skončila štvrtá v krátkom programe a mala šiestu najlepšiu voľnú jazdu.
Pred ňu sa dostali iba také esá ako Magnussenová z Kanady, Lynnová z USA, Erratová z NDR, Hamilltonová z USA, Scottová z Anglicka a Itenová zo Švajčiarska. Bola celkovo siedma a medzi Európankami štvrtá.
Prihlásila sa na Akadémiu múzických umení. Bola všestranným talentom – kreslila, tancovala. Ibaže ju neprijali. Pracovala ako kreslička projektovej organizácie v chemických závodoch.
V krasokorčuľovaní stúpala k najväčším úspechom. „Vtedy sa udeľovali aj malé medaily. Prvú z majstrovstiev Európy – striebornú – mám z Kolína nad Rýnom 1973 za krátky program.
O rok na ME v Záhrebe som sa dočkala aj veľkej medaily. „Boli to moje dva najvydarenejšie roky,“ hovorila.
Do Sappora ju nepustili
Dodnes nevie pražským mocným z vedenia športu odpustiť, že ju nenominovali na zimnú olympiádu do Sappora 1972. Vraj nemala výkonnosť.
„Cítila som veľkú krivdu, ale zaťala som sa. Ďalšie tri roky boli najvydarenejšie.“
Drahová skončila kariéru, keď mala 22 rokov. Vydala sa, venovala sa rodine.
„Po niekoľkoročnom tvrdom drile, keď som takmer dennodenne trénovala, som sa už cítila veľmi opotrebovaná psychicky i fyzicky, strácala som motiváciu. Povedala som si, že stačilo,“ vysvetľovala.
Život sa s ňou nemaznal. Trikrát sa vydala, dvakrát za toho istého muža. Nevyšlo jej to. Musela sa preniesť aj cez smrť dcéry, ktorá mala iba 27 rokov.
S krasokorčuľovaním žije dodnes. Trénovať začala v Topoľčanoch, odtiaľ prešla do Nitry, sedem rokov pôsobila v Bratislave. „Pri paniach Hilde Múdrej a Agnese Búřilovej som absolvovala vynikajúcu trénerskú školu. Dala mi do života veľa, som za to vďačná,“ vravela.
Martina Skotnického prinútili emigrovať Čítajte Tri roky pôsobila v Grécku. Priznala, chcela si zarobiť. „Bolo to veľmi náročné. Zaslúžené peniaze. Od desiatej predpoludním do desiatej večer som viedla deti, dávala som súkromné hodiny.“
V súčasnosti pôsobí v Linzi – trénuje deti i dospelých.
Povinné cviky chýbajú
Vlani bola v Bratislave na majstrovstvách Európy čestným hosťom. Súčasné krasokorčuľovanie považuje za iný šport ako ten, ktorý robila ona.
„Súhlasím s Jozefom Sabovčíkom, že by už v súčasnosti súťažne jazdiť nechcel. Keď som bola na vrchole, stačil na úspech dvojitý axel v kombinácii a pokus o trojitý skok. Boli to iné časy, existovali povinné cviky, ktoré mi dnes chýbajú. Pretekár sa v nich musel naučiť techniku korčuľovania i krokov,“ vravela Drahová.
Pred desaťročiami krasokorčuľovanie lákalo malých Bratislavčanov. Mesto malo chýrnych trénerov.
Prvý zo zlatej éry, strieborný medailista z OH 1960 Karol Divín sa narodil v Budapešti, presťahoval sa do Prahy.
Tam jeho otec Anton, známy tréner, začul o bratislavskom korčuľovaní a presťahoval sa k Dunaju. Aj rodičia Liany Drahovej prišli do Bratislavy pre krasokorčuľovanie.
Na medailovú nasledovníčku po nej čakáme 43 rokov. Nádej tu je. Nicole Rajičová, rodáčka z USA, skončila na nedávnych ME v Ostrave šiesta.
Aj v mužskej kategórii uplynulo od posledného medailového úspechu veľa času, Bratislavčan Jozef Sabovčík získal druhé európske zlato v roku 1986.
