Vladimír Tomčík,historik, združenie Devínska brána
Temer tretina lesov v bratislavskej župe bola majetkom mesta a lesy sa nevyužívali len na poľovačky či zber plodín, ale boli zdrojom takej neustále potrebnej komodity, akou bolo drevo.
Drevo bolo potrebné pri stavbe budov, mostov, opevnení, na dláždenie ulíc, na výrobu predmetov každodennej potreby, pri pálení dreveného uhlia a, samozrejme, na kúrenie.
Deti strašili Napolenonom Čítajte Vo vojnových časoch, či už to bolo pri tureckom obliehaní Viedne, alebo v napoleonských vojnách, museli mešťania poskytovať drevo na budovanie fortifikácií.
Do mesta sa drevo aj privážalo. Veľké plte z Rakúska pristávali pri brehu na mieste dnešného Rybného námestia.
V stredoveku bolo mäso z diviny výsadou šľachty a pytliačenie poddaných prísne trestali. Ale v Bratislave – slobodnom kráľovskom meste – bolo mäso z divých zvierat, podobne ako rybacina, jedlom najširšej komunity.
Poľovačky boli vždy mimoriadnou udalosťou v živote všetkých bratislavských mešťanov. Poľovačka sa začínala vyhlasovaním, kedy a kam sa majú honci dostaviť. Za úsvitu panstvo oblečené do zelených šiat odchádzalo na lov kočmi a pri poľovačkách v lužných lesoch na ostrovoch medzi ramenami Dunaja radnica zabezpečovala člny.
Honci odchádzali za hradby pri zvukoch trúb, píšťal, bubnov, spevu a náladu isto nekazilo ani dobré víno, rozlievané na útratu mesta. Na guráž i na zahriatie. Lovilo sa lukmi, kušami, kopijami, do sietí a neskoršie i puškami.
Ulovená zver sa delila medzi účastníkov poľovačky a ušlo sa aj honcom. Časť úlovku mesto predalo a z výnosu pripravili na radnici hostinu.
Holdovanie svätému Hubertovi dokresľuje i zápis z roku 1467, podľa ktorého v malokarpatských lesoch ulovili 98 medveďov. Posledného medveďa v mestskom chotári zniesli zo sveta o sedem desaťročí neskôr.
Traduje sa, že hostia grófa Antona Grasalkoviča strieľali jelene a srnce priamo z balkóna parkovej časti jeho paláca, nadháňali im ich podľa viedenského vzoru.
Lampy sa rozsvecovali bambusovými palicami Čítajte U Habsburgovcov bola lovecká vášeň dedičná, a že to nebolo hobby len starého cisára Františka Jozefa, dokumentuje samotná matka Marie Terézie, ktorá pri jednom takomto love z tribúny skolila 138 kusov vysokej zveri.
Ktovie aké masti jej potom prikladal na modré plece dvorný lekár?
Nakoniec i jej dcéra nerodila len deti, ale za osemnásť dní na panstve Colereda-Mansfelda spolu s ostatnými lovcami pobili vyše 60-tisíc kusov zveri.
A aby to už unudení nimródi nemali také fádne, zajace nadháňané pred loveckú tribúnu obliekali do pestrých čipkovaných šiat a krinolín.
Nehovoriac o nešťastnom následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi. Ten si viedol presné denníkové záznamy o svojich loveckých úspechoch, z ktorých vyplýva, že skôr ako ho zastrelili v Sarajeve, on sám (a skutočne to nie je preklep) stihol zniesť zo sveta temer 300-tisíc kusov zveri – od bažantov a jarabíc až po tigre a slony
