Dnešný knihovník už musí byť odborníkom na literatúru, IT, marketing, ale aj na psychológiu
BRATISLAVA. Po tom, ako dve mladé knihovníčky Adriana Adamovská a Kamila Černáková z knižnice Ružinov opakovane dostávali otázku, čo vlastne v práci robia a či vôbec dnes ešte knižnice existujú, rozhodli sa o svojom povolaní natočiť amatérsky dokument.
Celý rok chodili za knihovníkmi a výsledkom je polhodinový dokument Život (ne)knihovníka. Premiéru mal v knižnici Goetheho inštitútu 28. novembra.
Kto je vlastne knihovník?
Adriana Adamovská síce robí v knižnici, a teda je knihovníčkou, ale nepracuje priamo s klientmi. V knižnici má na starosti marketing, pripravuje podujatia a propaguje knižnicu.
Takže, keď od nej niekto chcel odporučiť dobrú knihu na čítanie, poradiť mu nevedela.
„V knižnici robia ľudia na rôznych postoch. To je ako povedať, že ekonómovia sú len tí, ktorí pracujú s číslami,“ ozrejmila Adamovská.
„Tak sme sa s kolegyňou rozhodli, že spravíme dokument, lebo som vedela, že rôzni knihovníci sa venujú rôznym činnostiam a pracujú na rôznych postoch.“
Jej kolegyňa Kamila Černáková sa tiež venuje v knižnici marketingovým aktivitám, ale pracuje aj vo výpožičnej službe.
Pre vznik dokumentu pre ne neboli dôležité štatistické dáta. Zaoberali sa samotnou profesiou knihovníka a jej zmenami. Preto ani nevedia povedať, koľko knižníc a knihovníkov či knihovníčok v Bratislave dokopy existuje.
Pre svoj dokument si vybrali vzorku mladých knihovníkov pracujúcich na rôznych pozíciách vo viacerých knižniciach. Vo filme odznievajú vyjadrenia knihovníkov z verejnej, akademickej či vedeckej knižnice, ale aj študentov knihovníctva či odbornej asistentky z Katedry knižničnej a informačnej vedy na Univerzite Komenského.
„Výber knihovníkov pre dokument bol spontánny. Ale prirodzene sa nám ľahšie pracovalo s mladšími. Oslovili sme ich a oni boli myšlienkou nadšení. Tak sme do toho išli,” povedala Adamovská.
Prečo (ne)knihovník
Samotné autorky sú tak trochu (ne)knihovníčky, pretože vyštudovali estetiku a nie knihovníctvo. Profesiou sú však už knihovníčky.
„My sme v podstate všetci knihovníci, voláme sa tak. Aj Tomáš Fiala, ktorý v dokumente vystupuje a je vedúcim digitalizačného strediska. Aj on si hovorí knihovník. Preto uvádzame v názve dokumentu predponu 'ne'," vysvetľuje Adamovská.
V dokumente odznejú vyjadrenia jedenástich knihovníkov a knihovníčok pracujúcich na rôznych postoch, v ktorých vyvracajú mylný názor, že v pracovnom čase čítajú knihy.
Ako potvrdia Tomáš Fiala z Univerzitnej knižnice a Lenka Čechvalová zo Staromesteskej knižnice na to jednoducho nemajú čas.
Čechvalová okrem práce na oddelení výpožičiek pripravuje podujatia pre deti.
„Keď si potrebujem prečítať knižku na podujatie, čítam ju vo voľnom čase doma,” povedala Čechvalová, ktorá preto často nevie odpovedať na otázku, či už vyšla nová Steelová.
Fiala, ktorý sa knihovníctvo rozhodol študovať aj preto, lebo tam nebola matematika, a teraz sa venuje digitalizácii, knižnicu vníma ako tretí priestor pre jednotlivca alebo spoločnosť.
„Spoločnosť v súčasnosti potrebuje fyzicky miesto, kde sa môže združovať, informačne a kultúrne obohatiť alebo kde sa môžu konať rôzne spoločenské akcie.
Rovnako aj priestor, kde sa dajú nadviazať nové priateľstvá, kde môžu vzniknúť nové nápady, projekty či idey a kde sa môže voľne diskutovať, študovať, ale i zabávať,” ozrejmil vo filme svoju predstavu Fiala.
Povolanie knihovníka má však na Slovensku aj svoje tienisté stránky.
„Byť knihovníkom je aj povedať svojmu okoliu, aký mám plat a vedieť spracovať to, že všetci ostatní majú väčšinou platy vyššie. Vedieť si sám pred sebou obhájiť, že prečo to robím, prečo to chcem robiť, prečo ma to baví a budem to robiť, aj keď niekedy je to boj s veternými mlynmi,” povedal Fiala.
S tým, že knihovníci nemajú ustlané na ružiach, súhlasí aj Michal Hvorecký, ktorý okrem toho, že je spisovateľom, šéfuje knižnici v bratislavskom Goetheho inštitúte.
„Keby som chcel byť pesimista, tak by som povedal, že postavenie knihovníka sa mení k horšiemu, dokonca výrazne k horšiemu. Hlavne preto, že je to práca s veľmi nízkou perspektívou kariérneho rastu,” vyjadril sa v dokumente Hvorecký.
Dôvody súčasného stavu vidí v nastavení štátnej kultúrnej politiky a v tom, ako štát vníma knižnice. Na druhej strane je nadšený, že je ešte stále veľa mladých ludí, ktorí sú radi knihovníčkami alebo knihovníkmi.
„Zároveň si uvedomujem, že toto povolanie si dnes vyžaduje úplne inú kvalifikáciu ako v minulosti. Je to povolanie, ktoré si vyžaduje znalosti informačných technológií a zároveň veľmi dobrý prehľad v literatúre, organizačné schopnosti a množstvo daľších vecí,” ozrejmil Hvorecký, podľa ktorého je táto komplexná profesia na Slovensku nedocenená.
„My ako knihovnici by sme mali viac bojovať za to, že si zaslúžime viac, a za svoje práva, pretože knižnice sú jedny z najdôležitejších verejných inštitúcií,” povedal Hvorecký.
V dokumente odznejú síce aj smutnejšie vyjadrenia o nedostatočnej podpore pre knižnice, no z vyjadrení samotných knihovníkov cítiť nadšenie pre ich profesiu a svet bez knižníc si nevedia predstaviť.
Ďalší osud dokumentu
Autorky neplánujú nechať dokument o bratislavských knihovníkoch zavretý v zásuvke. Plánujú ho publikovať do internetovej databázy filmov – na youtube 23. decembra a nechať ho šíriť.
Plánujú ho aj ponúknuť knižniciam, na semináre či konferencie, ale zatiaľ nemajú žiadne konrétne plány.
„Sme rady, že už mal premiéru,” povedala Černáková.
Práca na filme Život (ne)knihovníka bola pre obe prvá skúsenosť s natáčaním dokumentu. Museli sa za pochodu naučiť zaobchádzať s kamerou, svetlami či komunikovať s účinkujúcimi.
Veľmi im pomohla ich domovská knižnica v Ružinove, ktorá im poskytla čas aj priestor. Pomohli im však aj priatelia a rodina.
Tvorba dokumentu dala Adriane a Kamile skúsenosti a odvahu na ďalšiu prácu s kamerou. Teraz sa chcú viac sústrediť na vzdelávacie videá, ale plánujú natáčať aj o ďalších knihovníkoch.
