BRATISLAVA. Ladislav Móder bol futbalistom ako kedysi Brazílčania. Normálny gól ho netešil. Musel predtým urobiť zopár parádičiek. Vedel slalom i únik cez celé ihrisko. Ibaže z desiatich šancí dal tak tri góly.
Nechal si zobrať loptu na bránkovej čiare, namiesto toho, aby ju dokopol do bránky, triafal hodiny nad tribúnou.
Móder vodil Barcelončanov hore-dolu Čítajte Slávneho trénera Michala Vičana išlo uchytiť. Rodák z Hlohovca bol, čo na srdci, to na jazyku. Bez vykrúcačiek, natvrdo.
Móder pochádzal z juhoslovenských Tvrdošoviec, kde sa hovori dodnes väčšinovo po maďarsky. Vičan Lacimu nepovedal inak ako buta (hlupák). Hráč sa šiel sťažovať šéfstvu. Vičan sa ospravedlnil a Móderovi opakoval nadávku ešte častejšie.
Nech sa zľaknú
Laci, ani nikto z Vičanových zverencov však nedal na trénera dopustiť. Hlohovský rodák do konca života hovoril takou svojskou „vičanovčinou“, zmesou trnavčiny a bratislavčiny.
Brankár Alexander Vencel starší hovoril, ako ich Vičan motivoval pred finále Pohára víťazov pohárov 21. mája 1969 v Bazileji s FC Barcelona. Spustil: Kuknite sa. Tí španolisti berú také velké penáze, že sú až leniví,“ hovoril Vičan svojím jazykom. „Vybehnite na nich, nech sa laknú. Ved sú horší ako vy.“
Slovan dal gól z prvého útoku, polčas vyhral po skvelom výkone 3:1, víťazstvo udržal – 3:2.
Vičan prvého, koho oblapil, bol Laci Móder a obaja plakali ako malé deti. Móder hral v zápase ako z partesu. Vodil Španielov za nos po celom ihrisku. Nezvyčajné – plnil do úmoru taktické pokyny. Vičan ho musel striedať, bol úplne vyčerpaný.
Jokl podal výkon, na ktorý mala Európa spomínať Čítajte Pri návrate z Bazileja na hraničnom priechode v Bergu čakali všetci bratislavskí taxikári. Slávnostnú jazdu zorganizovali spontánne.
Slávna cesta Bratislavou
V otvorenej Škode na čele konvoja viezli slávnu trofej Michal Vičan a kapitán tímu Šaňo Horváth. O rok získal Vičan so Slovanom československý titul. Pre belasých po pätnástich rokoch. Slovan prerušil trnavskú šnúru v najslávnejších časoch slovenského futbalu. Trnavu trénoval Anton Malatinský, Vičanov kamarát.
Hráči ho milovali, hoci bol prísny a napríklad v rámci kondičnej prípravy ich nútil trénovať vo vestách so závažiami. Boli to iné časy. „Držali spolu, stretávali sa aj mimo štadióna, vymýšľali všelijaké somariny, aby si z neho vystrelili. Ale nehneval sa na nich,“ opisovala v SME otca dcéra Zuzana.
Vičan mal povesť búrliváka. Keď si to situácia vyžadovala, neváhal preskočiť zábradlie a vydiskutovať si veci s fanúšikmi priamo.
Hovoril, čo si myslí
„Bol taký samorast. Povedal, čo si myslí, bez ohľadu na to, či to bolo škaredé slovo, alebo nie. Stále som počúvala, čo vystrájal po prehratom zápase v kabíne. Vybuchol, vynadal, ale hneď sa upokojil. Zároveň však mal citlivú dušu.
Prekvapivé na takého drsného chlapa,“ hovorí Zuzana Vičanová. „Veľmi rada som sa s otcom prechádzala po uliciach a sledovala, kto sa ako pozrie. Ľudia ho spoznávali, prehodili s ním zopár slov, s každým si podal ruku.“
Dcéra si naveky zapamätá, ako sa jej otec na promóciách roz- plakal. „Nikdy nám nedal najavo lásku takým americkým štýlom – milujem ťa, mám ťa rád. Ani nepochválil. Ale bolo to cítiť z toho, ako rozprával,“ spomenula Zuzana. „Ja som naňho bola veľmi pyšná.“
Hráči, ktorí ešte žijú, na Vičana spomínajú veľmi často.
Brankárska veda? Nedostať gól, hovoria Vencelovci Čítajte „Mali sme ho radi ako otca. Hoci bol prísny, vždy sme si dajaký fígeľ vymysleli. Bolo to raz na veľkonočné sviatky. Aby sme šibačku neprehnali, zvolal na Veľkonočný pondelok tréning. Na trávniku nás zdržiaval čo najdlhšie,“ spomína brankárska legenda Alexander Vencel starší.
„Po tréningu Jožko Čapkovič poriadne trénerovi zauzloval šnúrky na topánkach. Celé mužstvo sa vybralo na Štrkovec obliať a vyšibať pani Evu, Miškovu manželku. Počastovala nás vínom. Keď tréner vošiel do bytu a videl na koberci sedieť v dvojizbovom byte vyše dvadsať hráčov, skamenel. Keď šok pominul, povedal: Chalani, vy ste ma poriadne dobehli. Evička, nalej každému koňak.“
Na Tehelnom poli sa Michal Vičan objavil po skončení vojny a na jeseň 1945 dostal príležitosť uprostred obrany. Patril k jadru slávneho mužstva Slovana Bratislava v 50. rokoch, získal s ním štyri majstrovské tituly v rokoch 1949, 1950, 1951 (ešte pod názvom Sokol NV Bratislava) a 1955. Dres „belasých“ obliekal v rokoch 1945 – 1957 a odohral 231 ligových zápasov. Za československú reprezentáciu odohral v rokoch 1947 – 1952 desať stretnutí.
Dvakrát majstrom Poľska
V roku 1957 ukončil Vičan hráčsku kariéru a nastúpil na úspešnú trénerskú cestu. Okrem Slovana pôsobil v Interi Bratislava, vo VSŽ Košice, v Třinci. V rokoch 1974 a 1975 získal s futbalistami Ruchu Chorzów titul majstrov Poľska aj národný pohár.
Jednota Trenčín sa pod jeho vedením v roku 1967 dostala do finále Stredoeurópskeho pohára a Aris Solún sa v roku 1980 stal jesenným majstrom Grécka.
Vičan roky trpel nespravodlivým obvinením z udavačstva v procese ŠtB s jeho spoluhráčmi zo Slovana v 50. rokoch. Až neskôr sa ukázalo, že v protokoloch figurovalo podobné meno Vícen. A prišlo k zámene. Roky však trvalo, než sa omyl dôrazne vysvetlil.
Vlastne až po roku 1989, už po jeho smrti. Slávneho trénera to prenasledovalo ako nočná mora.
Michal Vičan
Narodil sa 26. marca 1925 v Hlohovci, zomrel 27. januára 1986 v Bratislave.
Do Bratislavy prišiel v pätnástich študovať aranžérstvo a dekoratérstvo. Spočiatku hral za menší klub ASO a armádny OAP. Po skončení druhej svetovej vojny prestúpil do Sokola NV, neskôr Slovan Bratislava ÚNV, potom CHZJD (dnes ŠK Slovan). Získal štyri tituly majstra ČSR (1949 – 1951, 1955). Desaťkrát reprezentoval ČSR.
Po skončení hráčskej kariéry sa dal na trénerstvo a z nižších súťaží sa postupne vypracoval až do prvej ligy. Po úspechoch v Trenčíne si na začiatku roka 1968 po prvý raz sadol na lavičku Slovana.
V jarnej časti vytiahol Slovan na druhé miesto v lige a získal s ním Československý pohár, vďaka čomu získal Slovan právo štartovať v nasledujúcej sezóne v Pohári víťazov pohárov, druhej najvýznamnejšej klubovej európskej súťaži. Slovan ju vyhral vo finále nad FC Barcelona 3:2.
Dva roky po triumfe v PVP odišiel do Ruchu Chorzów, s ktorým získal dva poľské tituly a dvakrát sa prebojoval do štvrťfinále Európskeho pohára majstrov. V sezóne 1980/1981 trénoval Aris Solún, bol s ním jesenným majstrom. Neskôr sa ešte dvakrát vrátil na lavičku Slovana, ďalší titul však už nepridal. Aj pre zdravotné problémy. Mal rakovinu hrubého čreva a v januári 1986 chorobe podľahol. Mal len 60 rokov.
