BRATISLAVA. Olympijský víťaz z roku 1972, viacnásobný majster sveta i Európy, najlepší športovec Slovenska minulého storočia Andrej Nepela volal svoju trénerku Hildu Múdru teta, zavše i mama.
Nepela bol nielen obrazne členom rodiny Múdrych.
Nepela bol jednotkárom vo všetkom Čítajte „Bol naším tretím dieťaťom. Učenlivý vo všetkom. Po nemecky vedel odo mňa. V Bolzane, kde som rok trénovala, pochytil niečo z taliančiny, ovládal angličtinu. Keď sa stal trénerom, často mi volal, pýtal si rady. Nikdy sa nehanbil, že niečo nevie,“ hovorila o vlastnostiach slovenského športovca storočia jeho trénerka.
Členka chýrnej revue
Ona bola jedináčik. Narodila sa 1. januára 1926 vo viedenskom okrsku Josefstadt v rodine učiteľa. Dievčenským menom Hildegarda Klimpel bola členkou chýrnej Viedenskej ľadovej revue.
Zaľúbila sa do manažéra slovenského turné súboru bratislavského novinára Jozefa Múdreho. Na jeseň 1947 sa zaňho vydala v bratislavskom Modrom kostolíku a do nových dokladov si na jeho radu dala zapísať meno Hilda.
Ku korčuľovaniu priviedol malú Hildegard otec. Aby sa ho naučila a dosť. Potom svoje rozhodnutie oľutoval.
„Vo Viedni som študovala na vysokej škole biológiu a zemepis, no kvôli láske som sa štúdia vzdala. Semester pred promóciou. Otec mi to nikdy nezabudol pripomenúť,“ povzdychla si.
Bratislava i Viedeň
Meno Hildegard zaváňalo nemčinou. Po vojne to bola nebezpečná znalosť, ľudia ju museli tajiť. „Kým som sa trochu naučila po slovensky, sprevádzal ma manžel aj na nákupoch,“ spomína legendárna trénerka.
Pani Hilda má dodnes viedenský prízvuk, hovorí takou zmesou starej prešpuráčtiny a viedenčiny. Dodáva to jej výpovediam skutočne aristokratický šarm. Je to zmes múdrosti, vtipu, trefných prirovnaní.
Nemci ho označili za pápeža krasokorčuľovania Čítajte Na ľad sa vrátila v prvej polovici päťdesiatych rokov. Bola dvojnásobnou mamičkou. V roku 1949 sa jej narodila dcérka Dagmar, o rok syn Pavol.
Najprv ako tanečnica bratislavskej ľadovej revue, potom sa stala trénerkou. Motorom revue i celého slovenského krasokorčuľovania bol Emil Skákala. Popri šéfovaní firme Záhradnícke a rekreačné služby mesta Bratislava, pod ktorú patril aj zimný štadión, nestíhal trénovať svoju veľkú skupinu zverencov. Oslovil Hildu Múdru: „Vy budete viesť tréningy predpoludním, ja popoludní.“
Stretnutie s Nepelom bola náhoda
Stretnutie so sedemročným Ondrejom Nepelom bolo šťastnou zhodou okolností. Malého Ondreja nadchli televízne prenosy z bratislavských majstrovstiev Európy v roku 1958. Kategóriu mužov vtedy vyhral Karol Divín.
Nepelovej mame, ktorá prváčika vodila na ľad, sa zdalo, že sa mu nikto nevenuje. „Mohla osloviť niektorú z dvoch mojich kolegýň, no náhodou natrafila na mňa,“ podotýka Hilda Múdra.
„Ja som malé deti netrénovala, pripravovala som veľké pretekárky Evu Grožajovú, Janu Mrázkovú. Raz prišla pani Nepelová. Vraj jej syn už korčuľuje dva týždne a nikto si ho nevšimol. Povedala som jej, milá pani, ukážte mi toho chlapca. Urobila to. Zobrala som si ho. Urobila som to najlepšie na svete,“ spomínala pani Hilda po vyhlásení Športovca storočia.
Prosba Ondrovej mamy bola prvá a posledná protekcia, ktorú potreboval. Všetko ostatné si na ľade oddrel. Pokorne. Takmer až vďačne.
Žiak jej venoval bronz
Divín: po striebro na jednej nohe Čítajte Neskôr slávny zverenec Nepela venoval o osem rokov ako deviatak základnej školy po ďalších ME v Bratislave (1966) svojej trénerke k štyridsiatke prvú medailu – bronzovú. Nie obrazne, dekoroval ju.
Odvtedy stál Bratislavčan na piedestáli na každom európskom šampionáte. A od roku 1969 aj na každom svetovom. Za päť rokov (1969 – 1973) vyhral všetko, čo sa dalo. Získal desať zlatých medailí – jednu na ZOH (1972), tri na MS (1971 – 1973), päť na ME (1969 – 1973) a jednu na svetovej zimnej univerziáde (1970).
Ondrejovi Nepelovi bola Hilda Múdra trénerkou, ale aj druhou mamou. Istý čas dokonca chodila na rodičovské združenia do školy. Neskôr sa stali susedmi – po prvom svetovom titule dostali obe rodiny byt v jednej dúbravskej novostavbe. A na prelome januára a februára 1989 obe mamy spolu žialili aj pri jeho smrteľnej posteli v Mannheime.
Všestranná trénerka
Hilda Múdra bola všestrannou trénerkou. Pripravovala v Bratislave trénujúcu Brnianku Janu Mrázkovú-Dočekalovú (získala bronz na ME 1961). „Jana ma dodnes v listoch, ktoré mi píše zo zámoria, kde žije, oslovuje teta,“ pochválila sa v jednom z rozhovorov pre SME.
Istý čas viedla aj ďalších popredných slovenských krasokorčuliarov: Mariána Filca (brata slávneho hokejového trénera), ktorý bol najväčším domácim rivalom Ondreja Nepelu, v začiatkoch Agnesu Búřilovú-Wlachovskú. Jej slávnemu zverencovi Jozefovi Sabovčíkovi neskôr radila pri nácviku povinných figúr.
Z mužov pod jej dohľadom vyrástli Miroslav Šoška, zo žien Ľudmila Bezáková či Eva Križková-Ďurišinová. V zozname jej zverencov figuruje aj výborný tanečník (so sestrou Dianou) a dodnes úžasne invenčný a úspešný kouč Martin Skotnický.
Drahová je jedinou krasokorčuliarkou s medailou Čítajte Počas Nepelovej kariéry, ale najmä po nej, pôsobila úspešná trénerka aj v zahraničí. Trénovala deviatu na ZOH 1972 Švajčiarku Charlottu Walterovú či striebornú z ME 1981 Chorvátku Sandu Dubravčičovú. Tá na sarajevských ZOH 1984, na ktorých skončila desiata, zapaľovala olympijský oheň.
Až do osemdesiatky
Hilda Múdra má krasokorčuľovanie v srdci stále. Do osemdesiatky ho vyučovala na korčuliach. Viedla zdravých aj mentálne postihnutých. Po nešťastnom páde a zranení jej syn povedal: „Mama, prepáč, ale na korčule ťa už nepustím.“ Tak radí aspoň spoza mantinelu alebo z hľadiska, nevynechá jediné preteky.
Hilda Múdra získala veľké množstvo ocenení, najvýznamnejším je Trofej Medzinárodného olympijského výboru Šport a etika (1998) a Medaila Pierra de Coubertina od MOV (2003).
O poctu Najlepší športovec Slovenska minulého storočia súťažili v hlasovaní odborníkov pred Vianocami 2000 športovci spod strechy jedného zimného štadióna. Žiaľ, ani jeden z nich už nežil, obaja zomreli žalostne mladí. Až posledný hlas rozhodol, vyhral krasokorčuliar. Slávny brankár Vlado Dzurilla (druhý v poradí ankety) bol Nepelovým spolubývajúcim na olympiáde v Sappore 1972, ktorú slovenský krasokorčuliar vyhral.
V izbe s Dzurillom
Na hry odchádzal Nepela už ako dvojnásobný svetový šampión a veľký favorit. Nedostižný pretekár v povinných cvikoch. Práve v nich jazdil tak perfektne ako nikdy. Pred druhým Francúzom Patrickom Perom mal veľký náskok.
Spolubývajúci brankár ho pochválil. Vo voľnej jazde potom spadol. Pani Múdra ostala pokojná pri mantineli. Vedela, že ďalšiu chybu neurobí.
Nemci ho označili za pápeža krasokorčuľovania Čítajte „Ondrík nebol špeciálne veľký talent. Napríklad Marián Filc alebo Miro Šoška mali väčšie predpoklady. Nepela bol však mimoriadne usilovný. Nehanbil sa opakovane spýtať na to, čomu nerozumel, dal si veci stokrát vysvetliť. Môj zverenec skutočne dojazdil bezchybne. A nakoniec - po povinných cvikoch mal taký náskok, že sa mohol na ľade šúchať po zadku,“ usmievala sa Hilda Múdra s typickou viedenskou bezstarostnosťou.
Štadión s jeho menom
Ondrej Nepela odišiel na večnosť v cudzom svete vo veku len 38 rokov. Po Nepelovej smrti sa občas netaktne špekulovalo o jeho životnom štýle a príčine smrti. Ondrej si vždy súkromie prísne strážil, Hilda Múdra na to často upozorňovala. Oficiálna lekárska správa z mannheimskej nemocnici znie: zomrel na rakovinu lymfatických uzlín.
Bratislavský zimný štadión nesie meno Ondreja Nepelu. Hilda Múdra sa zavše vyberie iba tak si pozrieť plochu, na ktorej ona začínala trénovať ešte na štadióne bez strechy. Hľadala si miesto, kde bolo aspoň trochu svetla. Preplietala sa medzi kamarátmi hokejistami. Všetko celý deň, ráno od piatej často do desiatej večer.
Hilda Múdra
Narodila sa 1. 1. 1926 vo Viedni. V rodnom liste má Hildegard Klimpl.
V roku 1947 sa vydala za bratislavského novinára Jozefa Múdreho, zmenila si krstné meno na Hilda. Usadila sa v Bratislave. Účinkovala vo Viedenskej ľadovej revue. Chvíľu vystupovala v tanečnom páre s legendárnym slovenským trénerom i krasokorčuliarskym organizátorom Emilom Skákalom.
Dvadsať rokov prežila vo Viedni, sedemdesiat žije v Bratislave.
Okrem Nepelu vychovala aj ďalších výborných slovenských krasokorčuliarov Evu Grožajovú, Agnes Wlachovskú -Búřilovú, Mariána Filca a Miroslava Šošku. Istý čas trénovala aj posledného slovenského krasokorčuliara, ktorý sa zapísal do dejín svetového krasokorčuľovania, Jozefa Sabovčíka.
Vyznamenali ju Cenou Medzinárodného olympijského výboru za etiku i Cenou Pierra de Coubertina. Za Ondreja Nepelu prebrala v roku 2000 z rúk prezidenta Rudolfa Schustera trofej pre najlepšieho slovenského športovca storočia.
Jej mottom je: „Ráno sa tešiť, že ešte žijem, sa mi máli.“
