Čas Bratislavských hudobných slávností je obdobím plnej Reduty.
Mňa najviac fascinuje, keď je plné aj pódium. Dochádza k optickému dojmu, že počet ľudí na scéne je rovnaký ako v hľadisku.
Naposledy som sa takto nekomorne vyžívala pri Stabat mater, op. 58 od Antonína Dvořáka.
Na pódiu trónila Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor, sólistky a sólisti.
Niekedy si pri takejto príležitosti predstavujem, že každý z publika má na scéne svojho imaginárneho dvojníka. Ja by som chcela byť dvojníčkou čelistky s čiernym kvetom vo vlasoch.
My v hľadisku to určite máme jednoduchšie ako tí na scéne, ale svoju rolu si plníme svedomito. Zadržiavame dych, nechávame sa unášať do hlbín ľudskej duše, každý pohrúžený do svojich predstáv.
Neviem, ako je to možné, ale aj kašeľ počká do konca časti skladby.
Filharmónia si svoje publikum vychováva.
Na stránke majú veľmi kultivované pokyny pre nováčikov, a tak sa môže odhodlať naozaj každý.
