Zápasník Jozef Herda bol rodákom z Trnavy (21. 4. 1910), no viac rokov prežil v Bratislave, kde aj zomrel (4. 10. 1985). Zápasil za Ursus Trnava, SPT Karlín, AFK Stráž bezpečnosti a AFK Waldes Praha. Do Bratislavy sa presťahoval roku 1942 a zápasil za ŠK, Ursus i Lokomotívu a v závere za Dunajplavbu až do roku 1956. Štartoval na OH 1936 v Berlíne a klasickým štýlom do 66 kg v ľahkej váhe vybojoval striebornú medailu. ČSR reprezentoval 124-krát a 15-krát bol majstrom republiky. V tých rokoch zápasnícka legenda a pýcha Slovenska. Bratislavská Reduta či pražská Lucerna by o tom vedeli rozprávať.
Kariéru odštartovalo prepustenie z práce
Počúvať ho pri rôznych stretnutiach či na besedách bol vždy zážitok, zaváňajúci silou, exotikou, pestrým životom, úspechmi i hrdosťou a slávou. Boli to akoby rozprávky hrdinu, populárneho vtedy ako filmové hviezdy či prinajmenšom futbalisti. Práve futbalistov mal Jozef veľmi rád a do posledných dní chodil na tribúny bratislavských štadiónov. A keď sa o ňom niekde objavil v novinách článok, vždy sa prišiel osobne poďakovať, posedieť, pochváliť autora i fotografiu pri článku, najmä keď bola z jeho mladších čias, keď bol ešte štíhly. Redaktorov poznal osobne, veď bol zriadencom i ochrankárom v bývalej redakcii Ľud-u. Predtým roky v rámci tréningu vyberal poplatky za elektrinu v domácnostiach, len aby sa viac hýbal.
Pochádzal z chudobnej rodiny žijúcej neďaleko trnavského cukrovaru a mal dvanástich súrodencov. Najprv koketoval so vzpieraním, no tréneri usúdili, že sa vie aj srdnato pasovať v klasickom aj voľnom štýle. Vynikal silou i rýchlosťou. V cukrovare pracoval jeho otec a on sa radoval, že mu tam našiel miesto v učení i v práci. Už bol zámočníckym tovarišom a mal 17 rokov, keď ho kamaráti provokovali, či vylezie na továrenský komín. O chvíľu bol hore a aby stávku ešte spevnil, urobil navrchu stojku. Vyhodili ho za to z práce, čo rozhodlo o jeho ďalšom živote i kariére.
Peši do Prahy a potom aj na OH
Peňazí nebolo nazvyš, a tak putoval za svojím športom do Prahy pešo. Najskôr zamieril do FRTJ Karlín a odtiaľ čoskoro vyššie, do Stráže bezpečnosti - medzi policajtov. Stal sa skutočným zápasníkom. Bol dobrý a poškuľoval po olympiáde 1932 v Amerike. Lístok stál 3000 korún, uskutočnila sa zbierka, no na Jožkov účet prišlo iba 300 korún. Musel ostať doma. Žiaľ ho prebolel o štyri roky v Berlíne, kde získal striebornú medailu.
"Mohla byť aj zlatá," hovorieval. "Ale čo keď vo svete nebolo ani vtedy spravodlivosti." Najprv položil na lopatky Švajčiara Hellingera. Potom prekonal Maďara Kálmána. Aj Talian Molfino podľahol na lopatky. Prehral potom 1:2 s Fínom Koskelom. Zvíťazil ešte s Estóncom Välim, no stačilo to "iba" na striebro, zakalené smútkom nad neprajnosťou rozhodcov po zápase s Koskelom. Viac než 20 rokov vydržal náš hrdina na žinenkách, hoci od 10 rokov videl po úraze iba na jedno oko, čo málokto postrehol. Posledný raz reprezentoval, keď mal štyridsať. Svoju najcennejšiu medailu venoval Múzeu histórie mesta v Bratislave.
"Narodili sme sa príliš skoro, aby náš šport žil v lepších podmienkach. Ale aj milionári sa často prišli zohriať k ohníku našich úspechov. Aj keď nás po OH prijal prezident E. Beneš, zablahoželal a ponáhľal sa na rokovanie. Ani pohárom vody nás neponúkol, ani tí, čo ho obskakovali. Mali sme však v srdci vždy viac vôle, ako vo vrecku koruniek. Horko spomínať," ťažkal si muž, ktorý síce zažil kus športovej slávy, ale dobre poznal aj tvrdosť života.
Autor: IGOR MRÁZ
