Milujem, ako na Dušičky Bratislava hýri farbami. Náš rodinný rituál sa začína i končí na Ondrejskom cintoríne.
Chodíme tam zásadne minimálne dv krát, za svetla a za tmy. Za svetla sa kocháme jesennou prírodou, lebo pre nás je aj toto príroda.
Za tmy zapaľujeme sviečky Tatovi, prastarej mame Hedvige a na ústrednom kríži všetkým, ku ktorých hrobom sme sa tento rok nedostali.
Medzi dvoma návštevami Ondrejského cintorína chodíme za starými rodičmi a prastarými rodičmi do krematória a do Slávičieho údolia.
Tam to hýri najmä chryzantémami všetkých farieb. Na týchto najväčších miestach odpočinku v Bratislave býva na Dušičky plno a už tradične s mamou uzatvárame stávky, koho tento rok stretneme na cintoríne.
Bratranci, sesternice, bývalí spolupracovníci, spolužiačky.
Nad hrobmi sa pretriasajú novinky a panuje povznesená sviatočná nálada. Bol by to vlastne veľmi príjemný sviatok, keby každý rok nepribúdali nové hroby, ktoré bolia.
