Viem, stromom sa nekrológy nepíšu. V poslednom období ich v Bratislave padlo veľa, zmyselne i nezmyselne.
Neviem posúdiť, kedy je výrub stromu potrebný z bezpečnostného hľadiska, no strata stromu, pod ktorým som vyrastala, bolí, nech je vyrúbaný z akéhokoľvek dôvodu.
Moruša v parku na Dunajskej bola mohutná. Dátum jej zasadenia nepoznám. V období, keď dozrievala, omamovala svojou vôňou celú ulicu, aj ju farbila do tmavofialova.
Vyrástlo pod ňou niekoľko generácií Bratislavčanov a Bratislavčaniek. Bola svedkyňou mnohých škôlkárskych hádok i lások. Našli pod ňou útočisko a vyhliadku aj ľudia bez domova. Spílili ju 12. októbra 2016. Jej koruna pokryla plochu skoro celého parku.
Na druhý deň oproti na bábkovom divadle aj o kúsok ďalej na maďarskom gymnáziu visela čierna vlajka. Bol totiž vyhlásený štátny smútok.
Samozrejme, nie za morušu. No na našej ulici sa smútok za starým stromom a za starým prezidentom stretol.
