ie a rôzne povesti a klebety.
Návody na pečenie či varenie sú napísané v pôvodnej podobe, tak ako ich zvykli v minulosti odovzdávať matky svojim dcéram k pätnástym narodeninám. Ako povedal P. Ševčovič, išlo mu o udalosti nezachytené oficiálnou históriou, a tak sa čitateľ môže dozvedieť napríklad historku o trojdňových búrlivých oslavách Jula Verna v Bratislave či o tom, že v armáde sa varilo takmer výlučne z koňaciny, pretože bolo treba nejako využiť staré a choré kone.
Autor čerpal z receptov, ktoré pozbierala jeho stará mama, a z novinových článkov uverejnených v tlači z 18. a 19. storočia. P. Ševčovič sa celý život riadil heslom, že ak sa chce chlap poriadne najesť, musí sa naučiť variť. Aj preto nechcel dopustiť, aby sa unikátne recepty využívajúce domáce plodiny stratili tak, ako sa stratil starý Prešporok. On sám sa už totiž za Prešporčana nepovažuje, hoci sa narodil v Bratislave. Ako uvádza vo svojej knihe, z poslednej generácie trojjazyčných Prešporčanov, z ktorých sa pri sčítaní ľudu v roku 1900 dve tretiny obyvateľstva hlásili k prešporskej národnosti, už nežije nik. V budúcnosti sa obáva ďalšej “hamburgerizácie“ Bratislavy. (mg)