Pohľad na devínsky hrad v prvej polovici 18. storočia - dobová rytina. FOTO - ARCHÍV
ý. Keď prišla jeho chvíľa, sršal pichľavými vtipmi, pred ktorými sa musel mať nejeden urodzený pán na pozore.
Jedného dňa sa Marek ponevieral pod hradnou skalou po dunajskom brehu. Uvidel rybára, ako vyťahuje z vody prekrásneho jesetera.
„To je úlovok! To by bola lahôdka pre nášho pána,“ prihovoril sa rybárovi. „Predaj mi jesetera, dobre ti zaplatím,“ pokračoval, ohmatávajúc rybu. Rybár súhlasil. Marek zaplatil za jesetera a tešil sa, že ho pán pochváli. Náhlil sa s rybou do hradu, aby ju ešte živú podaroval pánovi.
Ale brána bola zatvorená. Zabúchal a čakal. Otvorí sa oblôčik a v ňom strážcova prešibaná tvár. „Otvor,“ vraví Marek strážcovi, „chytro otvor, nevidíš, čo nesiem?!“
„Ech, za to ťa pán dobre odmení,“ povedal strážnik závistlivo, keď zazrel jesetera. A pretože bol lakomec, doložil: „Pustím ťa, ak mi dáš polovicu z toho, čím ťa pán odmení.“
Zasmial sa Marek a hovorí: „Ty si teda poriadny lakomec. Dobre, sľubujem ti polovicu odmeny.“
Brána sa otvorila a šašo utekal k pánovi. Gróf sa rybe naozaj potešil a spýtal sa ho: „Akože ťa odmením, šašo, za taký dar?“
Marek sa usmial: „Nič mi nedávajte, iba rozkážte vyťať mi päťdesiat palíc.“
Gróf Keglevič prekvapene vypleštil oči. A spýtal sa, prečo. Marek mu porozprával, ako ho chcel lakomý strážnik ošmeknúť.
Gróf porozumel a súhlasil. Šašovi vyplácali dvadsaťpäť na zadok len tak ľahučko, naoko. Keď šašo dostal svoje, priviazali na dereš strážnika. Ten kričal, metal sa a vypytoval, prečo má dostať palicou, keď nič zlé nevykonal.
„To je tá polovica mojej odmeny za jesetera,“ prezradil mu Marek. Strážnik si svoje vytrpel, lebo hajdúch švihal celou silou, tri týždne sa nevládal posadiť, a tak si povedal, že šašovi dá naveky pokoj. Keď to gróf rozprával pánom na návšteve, či sa len nasmiali. Šašo potom dostal od grófa zvyšných dvadsaťpäť, ale zlatiek.
Onedlho mal prísť na Devín sám kráľ, aby sa poradil, čo robiť, lebo Turci sa znovu začali rozťahovať v krajine. Zvolal na Devín šľachticov zo širokého okolia. Pred príchodom kráľa sa aj šašo hodil do parády. A vtedy nosieval zlatú retiazku na hodinky, čo dostal do daru. Ale každý vedel, že na hodinky nemá. Kráľovi sa zažiadalo zažartovať si na šašov účet. Vytiahol svoje diamantmi vykladané hodinky, drží ich na dlani a pýta sa šaša: „Marek, koľkože ukazujú tvoje hodinky? Som zvedavý, či moje nemeškajú.“
Marek z vrecka vytiahol olovenú guľku, hľadí na ňu a hovorí: „Vznešený kráľ, moje hodinky ukazujú presne tú hodinu, o ktorej som pripravený umrieť za svojho kráľa.“
Kráľ sa zasmial, pochválil šaša za bystrú odpoveď, odopol z retiazky svoje hodinky a dal ich Marekovi: „Tu máš, Marek, si správny chlap.“
Potom sa začalo vážne rokovanie. Kráľ sa radil s pánmi, ako ochrániť krajinu pred Turkami. Radili sa dlho do noci, lebo šľachtici mali vlastné záujmy a všeličo chceli vytĺcť z kráľovej núdze. Večer Marek vkĺzol do komnaty, pod pazuchou niesol velikánsku knihu a pisárske potreby. Sadol si do kúta a usilovne zapisoval.
Neskoro v noci sa rokovanie skončilo. Mrzutý kráľ podišiel k šašovi a vraví mu: „Ukáž mi, Marek, čo si tak horlivo zapisoval.“ Vo veľkej knihe však nebolo zapísané jediné slovo. „A to má byť čo, šašo?“ začudoval sa kráľ. „Píšeš, píšeš a nič nenapíšeš.“
Marek zdvihol hlavu a smutne sa usmieva. „A čo som mal zaznačiť, vaša jasnosť? Veď ste nič nevybavili, na ničom ste sa nedohodli, iba ste prázdnu slamu mlátili.“ Kráľ súhlasne pokýval hlavou. A šašo pokračoval: „Kráľ ťahá čihi a šľachtici hota. Iba toľko som si chcel zapísať, že úbohá je krajina, v ktorej sa kráľ háda so šľachtou. Lebo kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva.“
Obrátil sa kráľ k urodzeným poddaným: „Dobre počúvajte Mareka. Je múdrejší ako my všetci.“ Páni sa zahanbili a potom sa už rýchlo dohodli. Kráľ si obľúbil šaša z devínskeho hradu ešte viac ako dosiaľ, vypýtal si ho od grófa Kegleviča, a tak sa Marek stal na kráľovskom hrade nielen kráľovským šašom, ale aj múdrym radcom.
JOZEF KOČI
