Dnes je to presne tridsať rokov, čo som sa narodila v pôrodnici na Šulekovej.
Už som sa prehupla do veku, keď môžem hrať obľúbenú starobratislavskú hru „Pamätáš, čo tu stálo kedysi?“
No celkom ma to baví hrať aj opačne, ako „Hádaj, čo tu bude o tridsať rokov!“.
V lepšom prípade, ak budem po prababke z maminej strany, prežijem v tomto meste ešte zo dve tridsaťročia. Ak budem po otcovi, tak už som v polovici svojho bratislavského života.
Doteraz, v prvej tridsiatke, sme sa s Bratislavou zžívali, spoznávali sa, rástli sme. Teraz, v druhej tridsiatke, môžem ako zrelá dospeláčka prispieť k tomu, aby sa v Bratislave o 30 rokov žilo ešte lepšie.
A ak sa dožijem aj poslednej tridsiatky, konečne budem pamätníčkou naplno.
Budem rozprávať šialené historky, ako sa tu za mojej mladosti nedalo bezpečne jazdiť na bicykli, ako čierne stavby rástli, kde len chceli, a moje vnúčatá sa budú smiať, v akom bláznivom svete sme to žili.
