Keď sú muži lovci a ženy zberačky

Nachádzte sa často v zóne, kde je vždy zdvihnutá doska na záchode, chlpy vo vani a kde slovo položil = hodil? Veríte tomu, že muži naozaj pochádzajú z inej planéty ako ženy? Držíte sa hesla z filmu Duch, že najlepší muž je mŕtvy muž?

Miro Noga vo svojej jaskyni. FOTO SME - PAVOL MAJERVýstavu Jozefa Jankoviča (na snímke vo svojom ateliéri), jednej z najvýznamnejších osobností povojnového a súčasného slovenského umenia, sprístupnia verejnosti dnes o 18.00 v galérii Nova na Baštovej 2.

Výstava Transformácie je venovaná plošným dielam, papierovým reliéfom, kolážam na plátne alebo drevenej doske. Prácam na papieri a z papiera sa umelec venuje už od sedemdesiatych rokov, keď sa pre ideologické zákazy nemohol venovať plastike, a tak bol vtedy prvým umelcom, ktorý začal robiť počítačovú grafiku a o niečo neskôr i koláže. V sérii Transformácií vychádza Jankovič z citačného princípu vlastného komentára k dielu iného umelca. Transformované diela rôznych umelcov si buď "prisvojuje", alebo "poľudšťuje", čo by mohlo znamenať to isté, lebo aj forma prisvojenia je poľudštením v duchu Jankovičovej figurálnej paradigmy. Je to súčasne aj priznanie potreby logického poriadku v chaose ľudskej existencie alebo istý druh odstupu od obidvoch. Pritom abstraktné formy (Malevič, Buren, Lohse, Mangold a iní) nevníma ako rekapituláciu geometrie, ale v koexistencii s ňou hľadá nové vyjadrovacie možnosti. Výstava Tranformácie v galérii Nova potrvá do 29. mája.

Jozef Jankovič sa narodil v roku 1937 v Bratislave. Študoval na VŠVU v Bratislave v sochárskom ateliéri prof. J. Kostku. Od roku 1990 pôsobí pedagogicky na VŠVU, od roku 1994 ako profesor. Za svoju tvorbu získal mnoho medzinárodných ocenení a vystavoval na desiatkach významných medzinárodných prehliadok. Ako jeden z mála našich výtvarníkov závažnosťou a kvalitou svojej umeleckej výpovede ďaleko presiahol domáce súradnice. Venuje sa komornému i monumentálnemu sochárstvu, tvorbe objektov, reliéfnej koláži, kresbe a grafike i tvorbe šperkov. Jeho monumentálne sochy sú v La Défense v Paríži a v Olympijskom parku v Soule. (dot)

Ak ste aspoň raz odpovedali kladne, ste zrelí na absolvovanie novej komédie Caveman alebo obrana jaskynného muža v Teatre Wüstenrot. Miro Noga ako hviezda one man show vás rád pustí do svojho kráľovstva plného bezstarostného fajčenia v posteli, špinavého riadu a bielizne a prázdnych pivových fliaš.

Príbeh starý ako ľudstvo samo o skúmaní rozdielností medzi mužom a ženou napísal Američan Rob Becker v roku 1991. Počas troch rokov, keď komédiu písal, absolvoval neformálne štúdium antropológie, histórie, psychológie, sociológie a mytológie. Možno to ani nebolo treba - úsmevná, hoci ľahko predvídateľná komédia je vtipná práve vďaka typickým situáciám, ktoré sa stávajú párom v bežnom živote.

"Je to presne o tom - sme naozaj iní a ide len o to, aby sme sa dokázali pochopiť a rešpektovať sa," myslí si režisérka Andrea Hlinková. Originálny text musela spolu s Katarínou Varsíkovou nielen preložiť do slovenčiny, ale ho aj upraviť, aby bol pre slovenských divákov zaujímavý. Podľa nej niektoré pasáže v originálnom texte by neboli pre slovenského diváka atraktívne, a tak sa namiesto Demi Moorovej v texte objavuje Zdena Studenková a namiesto bejzbalu hokej.

Toho, čo majú spoločné Američania a Slováci, je však stále dosť. Tak ako za oceánom aj u nás doma rozoznávame podľa Beckera lovcov (mužov) a zberačky (ženy). Lovec sa líši od zberača napríklad tým, že si kúpi košeľu a nosí ju, až kým ju nezoderie. Zberačka zbiera a... uskladňuje. Rozdiely sú očividné aj vo vzťahu k diaľkovému ovládaču. Úprimná láska lovca k tejto škatuľke sa prejavuje tak, že muž si "uloví" kanál a sleduje ho. Ženy sa musia zastaviť na každom kanáli - zbierajú informácie. Aj problémy oba druhy riešia odlišne: jaskynný muž si nájde jaskyňu a rozloží si v nej svoje posvätné predmety (rozumej špinavé ponožky a slipy). Zberačky, tie zvláštne tvory s večne studenými nohami, chodia dookola, neprestajne rozprávajú a zhromažďujú.

Muži a ženy sú jednoducho dva odlišné druhy, s rozdielnym jazykom, zvykmi i dejinami. Nevšimli ste si tie varovné signály už pri organizovaní svadby? Tie neprekonateľné rozdiely už v detstve pri hrách? Ak nie, nič nie je stratené. Tak či tak sme odsúdení obnoviť svoje partnerstvo z prehistorických čias. Pretože žiť so ženou/mužom je (samozrejme) katastrofa, ale bez nej/neho ešte väčšia...

DOROTA KRÁKOVÁ, sita