 Erik Šille: Wykurmi karmu (2002, akryl na plátne, 100 x 100 cm) |
POHREB
(o pár dní neskôr)
Tie gate som si už potom nedal na seba. Normálne mi z toho došlo zle. Stojíme tam, Miro kúpil veniec, že Spomíname, dobre morbídne, zle mi došlo a do toho tie moje čierne lesklé gate, čo sme kupovali spolu s Líviou. Mal som ich len raz na akcoške... taká istá farba jak truhla! Skoro som sa tam doblil. Začal som revať, to už revala aj Líviina matka a tak ma Miro a Tinka vzali stade preč a nachali tam ten veniec - Spomíname, humus! Chudera Lívinka, ani neviem, čo jej dali na seba... Určite niečo otrasné. (Keď je kurzíva, tak to hovorím nahlas). Ale mala tam samé kvety. Došla kopa ludí z Účka, skoro všetci, čo ju poznali. Len ten magor Miro kúpi za nás Spomíname... Nemáte niekto papierku? Papierovú vreckovku, rýchlo, lebo mi kvapne z nosa!
Tinka potom tiež hrozne plakala. Sadli sme si u Mira v aute a on vyskočil kúpiť nejaký chlast. Tak sme tam sedeli, bulili a pili zelený absint rovno z flaše. Tinka púšťala stále dokola Natural Blues a Why Does My Heart Feel So Sad od Mobyho. Vypnite to, to už je úplný masochizmus toto! Miro ma potom hodil do Carltona a on šiel na byt s Tinkou. Tinka si zase hodila prázdniny, ja som musel ísť makať - zo školy ťa tak ľahko nevyhodia, tam na tom musíš dlhodobo pracovať. Ale v robote stačí jeden prúser a dovi.
V Carltone to bolo fakt o hubu. Mal som robiť na druhom poschodí, ale došlo mi zle, jak som zbadal to wécko, vyblil som sa. Nechal som tam Cilit aj s Duckom Active a zostal som spať na posteli. Keby ma tam našla šéfka, tak letím: pá - pá! Majú tam namakane mäkučké postele. Tak mi to tam voňalo, jak maličký Azuritko som sa cítil. Kamoška to zobrala za mňa. Zlatá babenka. Ďakujem ti dobrá víla Carltona! Vieš, že poznám toho týpka, čo daboval Azuritka v reklame? No vážne! Taký malý, na blond ostrihaný. Niekedy ti ho v Uwéčku ukážem. A tie sprosté čierne truhlové gate som vyrazil. Hodil som ich rituálne z mosta SNP do Dunaja. Nech si ich vyloví nejaký hladný rybár v Rumunsku. Haluz č. 1: Myslel som pri tom na Líviu. Jako si tak pláva na hladine v tých jej krásnych účkarských handrách, zlaté kučierky na hladine a v nich kvety... Musím myslieť na to, čo stále opakovali ludia na pohrebe: "Strašná tragédia! Ako sa to mohlo stať? Ako sa to mohlo stať?" Azuritko, nechaj ma teraz spať!
DOMA
(sobota poobede)
Ráno ma zobudila segra jak vysávala - musí mi tam hučať při ušoch, v sobotu, po akcoške. Vytrepal som sa z postele, ešte som mal špirálu a trblietká na sebe - polka zostala nalepená na vankúši; inak to je blbé na pleť, niekde som čítal, že špičkové topmodelky si nikdy nelahnú s mejkapom na ksichte, aj keby boli jak unavené, proste to zničí tú jemnú kožu okolo očí. Šiel som sa odmalovať, kuknem na seba do zrkadla - zrenice jak reflektory, ešte stále. Tak som sa nenápadne preplazil do kuchyne, robil som sa hrozne uťahaný, aby som matke nemusel nič moc hovoriť a kukať sa jej do očí. Zobral som si flašu minče, lebo ma sušilo a hneď som polku vypil. Máti mi podsunula diskrétne dva Paraleny, chudina, myslela si, že sme boli asi piť, či čo, tak som si to zobral - Dik, mami! - ale tabletky mi moc nešli na chuť. A keď predo mňa máti položila plný tanier, tak to už vôbec nie. Inak milujem zemiakové placky, normálne by som zedol aj celú misu, ale v tom stave mi z nich blbo došlo. Dva razy som do toho džubol, potom sa máti zlutovala a poslala ma do postele, myslím, že dačo zatušila. Haluz č. 2: Jedz ty jeden feťák hnusný! Všetkým nám tu ničíš život. Flákaš sa bohvie kde a s kým! Budeš tu sedieť, kým to nedoješ! Za mamičku, za sestričku, za mamičku, za sestričku! Jedz, keď ti vravím! (Predstavte si to jako hororovú scénu, keď sa tváre približujú až celkom k vašej, sťahujú sa do grimás a ľudia, ktorých máte normálne radi, sú zrazu hrôzostrašní a zlí.)
Ale asi mám len dáke párky blbé. Tak som sa zavrel v izbe, pustil som si hudbičku a zavolal som Lívii, aby sme sa večer stretli, ale nikto to u nich nebral. Tak som jej poslal esemesku (SMS: Cafko kocica - uz je lepsie? Stretnime sa o siedmej v Kute. Packooo!!!), ale neozvala sa späť - to mi už bolo dosť divné, lebo Lívia si necháva po akcii vždycky mobil zapnutý a voláme si, že čo bolo - parádička zábavička a dohodneme sa navečer na von.
NA AFTRI
(sobota ráno)
Keď nás ráno Miro vykopol z bytu, šli sme peši do Edenu na after. Troška sme sa prešli - pod stanicu. Kúpil som si v tam v bufáči minerálku, nechcelo sa mi cvakať v Edene dvakrát tolko. Stoja tam vždy takí stanicoví somráci a čumia na mňa. Týpek v sukni, Bóže! Vždy mi trošku zalepí, keď šlapem z akcošky v sukničke a v pančuškách, že ma zdrapia dáki náckovia, ale zatial pohodička. Niekedy by som sa chcel vážne teleportovať jak v Startreku. Cvak a si z Účka v Edene, pekne v suchúčku. Miro nás kludne nechá šlapať len tak. Mohol by nás hodiť autom, ale chcel zostať s Tinkou, že oni dojdú potom.
V Edene bola kopa známych ludí. Dovliekli sa všetci, čo boli ešte v Účku, všetci tam len tak kaprovali alebo húlili vonku. Zastavil som sa asi pri troch skupinkách, takže som vchádzal dnu už trochu dosť zhulený a dal som biletárom o padíka viacej. Jeden mi hovorí, že dobrý vohoz. To sú fakt týpci. Prispel som im na koks. Zistil som to až pri bare, našťastie tam bol taký zlatý týpek a objednal mi borovičku. Zlatý človiečik, škoda, že zadaný. Borovička je takto ráno úplne najlepšia, že? Taká osviežujúca. Vymenili sme si čísla a šiel som si trošku zatrskať.
Na parkete bolo fakt päť a pol človeka, všetci sa válali v kreslách. Vpredu pred Djom skákala taká anorektická babena, pekne mimo a vykrikovala Happy, happy people! Nechcel by som. Vypadala jak taký nacistický esesák z tridsiatych rokov, fuj nechutná. Haluz č. 3: Občas mi tí ľudkovia prídu jako také bábky na práškový pohon. Taká malá zúrivá armáda - zrýchlene sa hýbu, cvakajú zubami, hádže im ksichtom. Myslím na bábkové divadielko...
Vravím Mirovi, hneď jak došiel, že je to trapné, keď sa drogy bavia na tebe a nie ty na nich. Potom sa na mňa začala lepiť, tak som ju oblial tou minerálkou zo stanice, že schlaď sa žábo! Chrumkali sme zelené koláčiky z Tinkinho vaku, šiel som ponúknuť aj toho človiečika, čo mi kúpil bororo pri bare, dali sme si kamarátsku pusu, fakt je zlatý. Daj si. Domáca výroba. Nie ja, kamoška robila. S Tinkou sme nenápadko stiahli malú čiaročku, len tak pre chuť, vedel som, že jej to urobí dobre, lebo mi prišla taká smutná, jak došla s Mirom. Hneď mi to aj na wécku vyklopila. Sadli sme si spolu na babskom wécku na misu a rozoberali sme Mira. Tinka si myslí, že ju podvádza a že už to neni medzi nimi to, čo bolo. Tak som ju akože utešoval, že to je iba taká paranoia, a že si to sama namýšla. (15 minutový rozhovor).
Miro zatial poslal do péčka takú babenu, čo mu už od včera večera žrala nervy. Robila akože go-gouku, ale moc jej to nešlo, len sa tam pretŕčala v trapnej šnurovacej podprske, keby mala aspoň dobrú postavu. Tak Miro vstal a šiel jej povedať, že je trápna, nech si ide sadnúť. Ona ho najprv nepočula, to sa ešte usmievala, ale keď jej to zopakoval, tak sa zobrala a vpálila na to naše debatné wécko a asi tam revala. Dúfam, že má vodovzdorné šminky... Lívia by to odcenila, lebo sa celý večer na tej bebene s Mirom bavili, ale ona sa v Edene ani nezjavila. Myslel som si, že dojde predsa len za nami, tak som jej poslal správu (SMS: Dojdi rychlo za nami - treba ta tu moc moc), ale žiadna odozva. Mal som ešte vo vaku jej pierká do vlasov, tak som si ich pripol a trskal som si s tými ružovými pierkami v hlave.
NA BYTE
(sobota nadránom)
Nahrnuli sme sa k Mirovi na byt. Chvílu ešte vysvetloval, že máme byť trochu tichšie, lebo má problémy so susedmi, ale potom to vzdal. Pustili sme si hudbičku a Tinka do toho začala trieskať na bongu. Mali by sme bývať všetci spolu, bolo by to parádne! Pošlem našich k vašim a my budeme bývať spolu. Miro sedí vyvalený v kresle a telefonuje. Útok na Mirovu chladničku. Máš niekde medík? Musím mať po akcoške niečo sladké. Neobjednáme Hawai pizzu? To je s ananásom - úplne parádna, dobručká! Miro, zavolám z pevnej dobře? Prečo by nemali otvorené? Ježiš, jasné - zabudol som, ja som trdielko, ja viem. Ide niekto na cigu?
Nadránom je vonku parádne svetlo. Haluz č. 4: Teraz by mohli všetci ľudia vyjsť na balkón, naraz - taký parádny open up! Celý panelák na balkónoch - od hora až dole. Scénka jak z nejakého muzikálu. Uééé! Jako balkónová Love parade. Pustili by sme im hudbu a oni by si tancovali. Nechápem, jako teraz môžu ludia loziť von so psami. Dáš si chlebík? Ham. V tejto chvíli by som chcel byť na baby. Nechceš ma liečiť? Vážne, vraj sa to dá liečiť. Mali by sme to skúsiť. Kašli na to, idem dovnútra. Je tu kosa, máš pravdu.
Miro zaliezol s Tinkou do izby. Ivanka a Ivuška si dávajú masáž na koberci. Chýba mi tu Lívia. Vypeckujem našu piesenku. To je s Líviou naša kultovka. Haluz č. 5: Teraz by tu mala byť. Dali by sme si pusinku. (Ružové svetlo, ružové svetlo, ružové svetlo...) Niekto zvoní pri dverách, pekne opretý do zvončeka. Miro vylezie z izby v trenkách, ide otvoriť. Z dverí ho drapne ručisko - nejaký sused ho drží pod krkom a vysvetľuje: "Počúvaj ma, ja pracujem celé dni a potrebujem sa riadne vyspať. Ak to okamžite nevypnete a nepôjdete už aj vy konečne chrápať jako slušní ľudia, tak na vás zavolám esembákov, ale hneď! Rozumel si ma?!" Miro sa mu vyšklbol, Tinka dobehla zabalená do uteráka, stiahla ho za rameno do vnútra a zabuchla dvere. To je haluškááá! Čo tak raňajky na fízlici? Dobre, dám to tichšie. Ivuška, dáte mi masáž? Úplne som sa na tom koberci roztekal. Ivanka mi robila terapiu a dávala mi pusy na chrbát. Dali sme si hudbičku celkom potichúčky. Tinka zatial miesila zelené cesto na trávové koláčiky. Nádhera. Miro zdvihol telefón, znova pokecal s tým magorom odvedla a poslal nás do Edenu. Jasné, na aftri si to viacej užijeme...
(Úryvok z poviedky)
Cyklus "Poviedka na piatok" pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
 Autorka poviedky Zuska Kepplová sa narodila 6. januára 1982 v Bratislave. Ukončila štúdium dramaturgie a scenáristiky na filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, v súčasnosti je na stáži vo fínskom meste Oulu. So svojou poviedkou Baladička o víkende zvíťazila v 9. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA 2005 TIPOS. Celú poviedku si budete môcť prečítať v zborníku finálových prác Poviedka 2005, ktorý vychádza 19. mája 2005. Text neprešiel jazykovou úpravou. |
