Jeseň v Bratislave sa pre mňa odjakživa spája s gaštanmi. Ako škôlkari sme si nimi s bratom napchávali vrecká na prasknutie.
Poznali sme každý gaštanový strom v Medickej aj na Ondrejskom cintoríne. Ak sme boli dobrí, tato nás zobral aj do Horského parku, ale to už sme si gaštany napchali aj do igelitiek.
Celý byt potom voňal ako čerstvo vylúpnuté gaštany. V tomto jedinom ročnom období sa u nás doma k slovu dostala aj súprava nebožiecov zo špajze.
Len gaštanom vďačím za to, že toto slovo – nebožiec – vôbec poznám. Domácnosť zaplavili celé gaštankovské rodiny aj ZOO. Gaštanov som sa nevedela vzdať ani neskôr. S kamarátkou Aďou sme ich zbierali cestou zo školy.
Dalo by sa povedať, že predurčili našu budúcnosť. Začali sme z nich stavať chemické vzorce. Adi to išlo oveľa lepšie, dnes je z nej lekárka.
Mňa viac fascinovali rôzne odvodeniny slova gaštan a slovo nebožiec. Asi aj preto som jazykovedkyňa.
