BRATISLAVA. Leopold Šťastný pochádzal z Rohožníka, dnes asi štvortisícovej obce v Záhorskej nížine asi 50 km od Bratislavy.
Ako jedenásťročný prišiel do Bratislavy a ihneď sa uplatnil medzi mladými hráčmi I. ČsŠK (pôvodný názov súčasného Slovana).
Výborný obranca v roku 1937 reprezentoval Československo. Vďaka tomu sa mu veľmi rýchlo podarilo po skončení hráčskej kariéry (1940) uplatniť na trénerskom poste.
Slávny Daučík
Daučíka v Barcelone prekonali iba Guardiola a Cruyff Čítajte Učil sa popri Ferdinandovi Daučíkovi (rodákovi zo Šiah, 23. 5. 1910 - 14. 11. 1986), hráčovi ČsŠK, potom pražskej Slávie, ktorý bol v rokoch 1934 a 1938 v kádri Československa na majstrovstvách sveta. Po vojne bol i reprezentačným trénerom.
Vo februári sa však k moci dostali komunisti. Daučíka obvinili z napomáhania emigrantom. Istý čas strávil v leopoldovskej i novozámockej väznici.
V roku 1950 sa mu podarilo emigrovať. Cez Rakúsko a Taliansko sa dostal až do Španielska.
Daučík viedol FC Barcelona v jednom z jeho najúspešnejších období v ére frankizmu, keď bol klub v nemilosti. Slovák počas necelých štyroch rokov získal dve ligové víťazstvá, tri výhry v Španielskom pohári, dva superpoháre a jeden Latinský pohár.
Práve toto úspešné obdobie stálo za rozhodnutím klubu vybudovať väčší štadión Nou Camp.
Dubovský dával góly v dvoch Realoch Čítajte V roku 1954 si Daučík sadol na lavičku Athletica Bilbao, s ktorým vyhral v roku 1956 ligu. V sezóne 1956/57 sa s baskickým klubom dostal do štvrťfinále Európskeho pohára majstrov (predchodca Ligy majstrov).
S ďalším klubom Atléticom Madrid sa o rok prebojoval až do semifinále, kde ho zastavil vtedy neprekonateľný mestský rival Real. Zo slávnych klubov trénoval i Porto a Sevillu.
Zložitá cesta
Šťastný zostal na Slovensku, hoci ani on to nemal ľahké, mal židovský pôvod.
Na začiatku vojny sa minister obrany Ferdinand Čatloš angažoval aj do športu a bol jedným z iniciátorov založenia Oddielu armádnych pretekárov. Hlavným trénerom futbalovej sekcie sa stal Šťastný, ktorý sa koncentračnému táboru vyhol vďaka udeleniu prezidentskej výnimky.
Po druhej svetovej vojne sa viaceré slovenské kluby predsa len nachádzali v lepšej situácii ako najlepšie tímy z Prahy. Napríklad Slaviu Praha sa komunisti snažili zničiť. Bola pre nich symbolom buržoázneho zriadenia, robili problémy aj najväčšej klubovej legende Josefovi Bicanovi.
Slovan ihneď po vojne najal škótskeho trénera Thomasa Sneddona, aby priniesol do klubu profesionálne návyky, napríklad pravidelné tréningy na atletickej dráhe slúžiace na zlepšenie rýchlosti a výbušnosti hráčov.
Kubalu si všimol svet v Slovane Čítajte Po jeho odchode prebral mužstvo na dlhší čas Šťastný. Rýchlo získal povesť jedného z najlepších trénerov v stredoeurópskom regióne.
Pod jeho vedením vyhral Slovan v rokoch 1949 až 1951 tri razy za sebou československú ligu. Premiérovo narušil hegemóniu pražských tímov Sparty a Slavie.
Trénoval aj Jozefa Vengloša, neskôr kormidelníka československej reprezentácie: „Šťastný bol mimoriadne vzdelaný, skvelý človek, ktorý vo futbale ďaleko prekročil hranice svojej doby. Uplatňoval prístup k hráčom a tréningové metódy, ktoré sa využívajú dodnes,“ povedal Vengloš v rozhovore pre SME.
Napriek odolnej, vždy optimistickej povahe, i dobrým stykom, Šťastný nevydržal. Sprvoti ho prenasledovali pre židovský pôvod fašisti, potom komunisti. Zo Slovanu musel odísť, chvíľu mu aj hrozilo väzenie. Vrátil sa v roku 1955, získal ďalší titul a opäť musel preč.
Prečo bol Popluhár Bimbo
Šťastného hráči zbožňovali a dôverovali mu. Zaviedol tradíciu, že vždy po poslednom piatkovom tréningu sa hráči stretli na večeri v reštaurácii Lerchner na Suchom mýte, kde oznámil zostavu a spravil taktickú prípravu pred víkendovým stretnutím.
Ak Slovan vyhral, mužstvo aj so svojimi partnerkami sa spoločne zabávalo v kaviarni Park na Hviezdoslavovom námestí. „Uvedomte si, že je pre vás česť hrať za Slovan. Podľa toho sa musíte aj správať,“ zvykol hovoriť.
Šťastného v mladosti prezývali Káďa (podľa legendárneho českého predvojnového futbalistu i hokejistu), ale viac je známy ako Jim. Mal patent na vymýšľanie prezývok pre svojich zverencov. Pohyb skvelého obrancu Jána Popluhára na ihrisku mu pripomínal slona, preto ho začal volať Bimbo.
Reimann vo futbale chytal, v hokeji útočil Čítajte Jozef Vengloš spomínal na turnaj vo Viareggiu:
„Mal som česť byť kapitánom československého výberu. Po tom, ako sme vo finále zdolali AC Miláno 2:1, preberal som od slávnej herečky Giny Lollobrigidy trofej. Dostal som bozk na jedno i druhé líce. Po návrate Šťastný vyhlásil: odteraz si iba Lolo.“
Skončil v Rakúsku
V šesťdesiatom piatom rokoch mu povolili trénovať Wacker Innsbruck. Získal s ním titul majstra Rakúska (1967), v rokoch 1968 - 1975 bol dokonca trénerom rakúskej reprezentácie, s ktorou mal na dosah postup na MS 1974.
Štyri roky pracoval pre Rakúsky futbalový zväz, na sklonku života odišiel za synom do Kanady, kde napokon aj zomrel deväť dní pred dožitím 85 rokov.
Hrob má na cintoríne v Slávičom údolí.
Leopold Šťastný
Narodil sa 23. 5. 1911, zomrel 14. 5. 1996.
Aktívny futbalista: 1922 – 1940 v Slovane Bratislava (vtedy I. ČsŠK Bratislava a ŠK Bratislava), v roku 1937 dva zápasy za reprezentáciu Československa.
Trénerská kariéra: 1949 – 1951, 1954 – 1957, 1963 – 1965 v Slovane Bratislava, 1966 – 1968 a 1975 - 1977 Wacker Innsbruck, 1968 – 1975 rakúska reprezentácia v 49 zápasoch.
Úspechy: štyri československé tituly so Slovanom Bratislava (1949 – 1951, 1955), jeden rakúsky titul s Wackerom Innsbruck v roku 1977.
