Bol dvanástym hráčom sveta a pre Slovensko sa rozdával

BRATISLAVA. Bol dvanástym hráčom sveta a rozdával sa pre Slovensko.

Dominik Hrbatý dotiahol reprezentačný tím do finále Davisovho pohára 2005, no ani jeho dve víťazstvá v singloch nestačili v pamätnom zápase v Bratislave na prvenstvo.

Chorváti mali vyrovnanejší tím.

Začínal na Slovane

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Olympiádu vyhral s drevenou raketou Čítajte 

"Od roku 1975 som chodil hrať tenis na kurty Slovana. Manželka vždy povedala, nech zoberiem aj Domina," spomínal na športové začiatky svojho staršieho syna otec Dominik Hrbatý.

"Kúpil som mu malú raketu a nechal ho pinkať si o stenu. Potom som ho na chvíľu zobral aj na kurt. Jeho cesta k tenisu bola prirodzená. Do ničoho som ho netlačil. V šiestich rokoch nastúpil do prípravky, v ktorej ho štyri roky viedla pani trénerka Kucharíková."

Ako štvrták napísal v slohovej úlohe, že chce byť profesionálnym tenistom, za čo ho súdružka učiteľka vyhrešila, že to nie je povolanie. Musí vraj byť niečím iným. To kučeravého mladíka ešte viac vyburcovalo, aby si splnil svoj sen.

Medzi jedenásťročnými žiakmi boli Dominik Hrbatý a Mário Benáček najlepšími hráčmi na Slovensku. Dostali sa na sústredenie československej reprezentácie do Piešťan. Tam sa dostal medzi desať vybraných chlapcov. Medzi nimi bol aj dodnes aktívny český hráč Radek Štěpánek.

Otec sa vtedy rozhodol, nechal zamestnanie a prijal ponuku od riaditeľa tenisového klubu Ladislava Kubiša viesť Slovan vo funkcii sekretára klubu. Prišiel s cieľom pomôcť Dominovi. Chcel byť pri jeho tréningoch. Vozil ho zo školy na tréning a z neho späť na vyučovanie. Dôsledný otec vytvoril systém a syn sa mu podriadil. Dobre sa učil a na dvorci nevypustil žiadny tréning.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Dnešný tenis je o prudkých ranách Čítajte 

Cieľavedome išiel za svojím cieľom.

Po rozdelení Česko-Slovenska v roku 1993 už bol Dominik Hrbatý prvým slovenským juniorom a otec, ktorý sa stal aj manažérom, mohol ľahšie oslovovať sponzorov.

Vrchol na Roland Garros

V sezóne 1996 prenikol do prvej stovky svetového rebríčka a v nasledujúcom roku sa na Australian Open blysol výbornými výkonmi. Svetovej jednotke Petovi Samprasovi vtedy v osemfinále kládol odpor v piatich setoch a sebe čoskoro otvoril cestu už do top 50.

"Rýchlu agresívnu hru od základnej čiary mi vštepil Mojmír Mihal ešte ako žiakovi," vravel o svojich tréneroch.

"Ľubo Kurhajec ma potom naučil tvrdému tréningu. Maroš Vajda mi prezradil technické a taktické detaily, urýchlil moje napredovanie. Neskôr som sa ako kompletný hráč vrátil k Murovi Mihalovi, zdokonaľovali sme údery. S Ivanom Gabovičom sme pracovali na kondičnej pripravenosti, to bola vždy moja silná stránka."

Hrbatý vyhral šesť turnajov ATP, no vrcholom jeho individuálnej kariéry bolo semifinále na grandslamovom Roland Garros v Paríži 1999. Mal formu, guráž, bol plný síl, nebál sa žiadneho súpera. V druhom kole šokujúco vyradil vtedajšiu svetovú jednotku Rusa Jevgenija Kafeľnikova, v osemfinále poslal domov ďalšieho ruského tenistu Marata Safina, vo štvrťfinále Čiľana Marcela Riosa a v súboji o postup do finále si trúfal na legendárneho Andreho Agassiho.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Ako vedel Kučera vytočiť Agassiho Čítajte 

Americký lišiak však po prehranom sete využil drobné mrholenie a vynútil si pokračovanie zápasu na druhý deň. Potom už vývoj stretnutia nepustil z rúk.

"Verím, že sa ešte dostanem do grandslamového semifinále a využijem tieto skúsenosti," vravel vtedy Hrbatý. No medzi štyroch najlepších na Grand Slamoch už nepostúpil.

"Chcel som sa dostať do top 10 a byť vo finále grandslamového turnaja," sumarizoval Hrbatý neskôr svoju kariéru.

"Tieto ciele mi nevyšli, ale viem, že som urobil všetko, čo sa dalo. Som spokojný s tým, čo som dosiahol."

V Davis Cupe hral najlepšie

O Dominikovi sa povrávalo, že keby hral na turnajoch ako v zápasoch Davisovho pohára, určite by sa dostal do úzkej svetovej špičky. V tímovej súťaži podával výkony na 120 percent. Zdolal vtedajšie aktuálne či bývalé svetové jednotky Gustava Kuertena z Brazílie, Marata Safina z Ruska, Marcela Riosa z Čile alebo Američana Andyho Roddicka.

"Po barážovom víťazstve v Kanade 1997 sme si otvorili dvere do svetovej skupiny," obzrel sa za najpamätnejšími zápasmi v Davis Cupe.

"V ďalšom roku sme sa v Buenos Aires na štadióne pred osemtisíc rozvášnenými divákmi medzi elitou zachránili, urobil som rozhodujúci tretí bod. Miloš Mečíř otvoril okno v šatni a spieval im: Don't cry for me Argentina. Na to sa nedá zabudnúť. V Brazílii 2000 som pred dvanásťtisíc fanúšikmi najprv vyhlásil, že v susednej krajine bola pred dvoma rokmi lepšia atmosféra a potom som zdolal ich svetovú jednotku Gugu Kuertena. Vrcholom bol rok 2005 a postup do finále. Chýbal chĺpok, aby sme trofej vyhrali."

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Dvadsať rokov hrala v reprezentácii Čítajte 

Rok po veľkej sláve zažil Hrbatý pád slovenského tímu do euro-africkej zóny Davisovho pohára. Bolo to zákonité. Karol Kučera ukončil kariéru, Karol Beck nehral pre trest a Hrbatý mal čoraz viac zdravotných ťažkostí s lakťom na pravej ruke. V septembri 2007 podstúpil operáciu a hoci sa ešte vrátil na kurty, už sa nedostal do bývalej formy.

"Prišla nová generácia hráčov. Pre mňa trochu zvláštna," povedal vtedy o mladých hráčoch v tíme Lukášovi Lackovi, Martinovi Kližanovi.

"Chlapci majú iný pohľad na svet. Sú vychovaní na počítačoch, majú v sebe trochu viac individualizmu. Partia je stále dobrá, ale už cítim odstup, vekový rozdiel. Oni viac uprednostňujú počítač než tímového ducha. Už to nie je také, ako bolo."

Na jeseň 2009 nastúpil Hrbatý v Bratislave na svoj posledný daviscupový zápas proti Macedónsku.

Túži po trénerovi aj kapitánovi

Dnes je Hrbatý žiadaným odborníkom, od známych hráčov dostal ponuky na trénovanie. Jeho služby už tretí rok využíva Turecký tenisový zväz. Je trénerom mužskej reprezentácie, chodí na zápasy Davisovho pohára, sleduje talenty.

Naštartoval systém práce s mládežou, dohliada na jeho plnenie. Ale má pritom aj voľno, aby sa venoval rodine a pravidelne v lete mohol splniť úlohu riaditeľa challengerového turnaja v Trnave.

So slovenským tenisom je stále v úzkom kontakte. Potešil sa, keď dostal ponuku zastúpiť trénera Karola Kučeru v daviscupovom zápase v Austrálii. Bez najlepších hráčov Kližana a Lacka však ani on nezabránil na tráve v Sydney prehre 0:3, Slovensko tak naďalej zostáva v "druhej lige".

"Chcel by som trénovať hráča svetovej stovky, aby som mohol chodiť na turnaje, možno s mojou dcérou, ktovie?" uvažoval o svojich plánoch.

"Možno sa raz stať daviscupovým kapitánom, otvoriť si nejakú tenisovú akadémiu. Uvidíme, čo sa splní. Chce to čas."