BRATISLAVA. Singlkanoe je športová disciplína, ktorá pod piatimi kruhmi najviac charakterizuje Slovensko.
Od roku 1996 po finálovej jazde nechýbala ani raz pri vyhlasovaní medailistov slovenská vlajka.
Verejnosť sa zákonite pýtala, či Matej Beňuš nadviaže na výkony Michala Martikána, ktorý pri piatich olympijských účastiach získal dve zlaté, dve strieborné a jednu bronzovú medailu.
Schmidt od Dunaja vyhral zlato s Kozákom od Labe Čítajte Dvadsaťosemročnému Bratislavčanovi sa to podarilo. V Riu vybojoval striebro.
„Je to úžasný pocit. Získať medailu z olympijských hier bolo mojím veľkým snom. Pokračujem v Mišových šľapajach. V ére slovenskej samostatnosti singlkanoisti vždy priniesli medailu. Som rád, že som túto tradíciu neporušil,“ vyhlásil.
Lenivosť potláčali rodičia
V detstve hrával futbal, basketbal i hokej. Najviac času však strávil pri vode. Pádlo by u Beňušovcov mohlo dominovať v rodinnom erbe.
Matejova mama jazdila vo federálnej reprezentácii. Neskôr bola aj trénerkou.
Silu paží nadobudol po otcovi Ladislavovi, ktorý bol známy päťbojár. Spolu so staršími sestrami Monikou a Danou prežili detstvo na lodiach. Divoká voda mu bola súdená, hoci v začiatkoch jeho lenivosť potláčali rodičia.
„Mal som obdobie, keď sa mi príliš nechcelo trénovať. Mal som zhruba desať rokov a rodičia ma do toho museli často tlačiť. Neskôr ma to chytilo, začalo sa mi dariť a už som sa toho nevzdal. Teraz si užívam každú chvíľu na vode. Niekedy ma z nej musí tréner vyháňať,“ vravel.
Úspechy dynastie Beňušovcov podčiarkli jeho sestry. Staršia Monika zbierala úspechy ako rafterka a mladšia Dana krotí divokú vodu medzi slalomovými bránkami.
Chcel zlato, zažil potupu Čítajte Na Slovensku bola v tieni Eleny Kaliskej a Jany Dukátovej, ale po svadbe s americkým kanoistom Scottom Mannom od roku 2013 reprezentuje USA.
„S Maťom sme vyrastali, veľa som sa od neho naučila a výborne si rozumieme. Na pretekoch idú kanoisti pred kajakárkami, takže mi vždy poradí, kde si mám dať na trati pozor,“ prezrádza Dana.
Nervozitu vždy poprie
Kajak či kanoe? Keď prišiel čas voľby, dal prednosť kanoe.
,,Je technickejšie, človek v ňom musí viac premýšľať. V kajaku sa iba maká,“ vysvetlil. Lenže v kanoe vládol dlhé roky jeden muž. A nielen doma.
,,Byť lepší ako Martikán znamená byť najlepší na svete alebo jeden z najlepších,“ vyhlásil v minulosti.
Počas svojej kariéry ho viackrát zdolal. Najdôležitejšie víťazstvo si pripísal v internej kvalifikácii o olympiádu v Riu.
„Poznám Maťove nesporné kvality a neprekvapilo ma to, že si zabezpečil miestenku do Brazílie. Na druhej strane sa mi veľmi dlho nechcelo uveriť, že sme zdolali Miša,“ tvrdí jeho tréner Juraj Minčík.
Z jeho zverenca vyžaruje veľký pokoj. Má flegmatickú povahu a takmer vôbec na sebe nenechá spoznať, že je nervózny.
„Je to jeho silná stránka. On potrebuje ľuďom ukázať, že je v pohode a v tej polohe sa cíti výborne. Aj keď niekedy cítim, že je nervózny a spýtam sa ho nato, vždy to poprie,“ hovorí tréner.
Pri oslave urobil eskimáka
Svoje skúsenosti, talent a tvrdú prácu zúročil na olympiáde v Riu. „Odkedy som ako malý chlapec sledoval víťaznú jazdu Martikána na olympiáde v Atlante, túžil som ho napodobniť.“
Architekt úspechu štvorkajaku predbehol svet Čítajte Na kanáli v Riu strávil najviac zo všetkých zahraničných pretekárov. „Mám tam odjazdených toľko kilometrov, že na trati by ma nemalo už nič prekvapiť,“ spomenul pred pretekmi.
Do Brazílie si nezobral žiadny talizman. Pred pretekmi nemá rituály. Rád si pustí hudbu podľa nálady. Pred semifinále si zrejme zvolil pokojnejšiu sonátu. Išiel na istotu. Vo finále zabral naplno.
Po jazde sledoval v cieli, ako prichádzajú ďalší súperi. Keď vedel, že už má medailu istú, riadne si v cieli zakričal. Vo vode urobil aj eskimáka.
„To bola taká odmena pre divákov, ale aj na ochladenie. Ako som čakal a videl som, že som prvý, aj som uvažoval, že by to takto mohlo ostať, ale na štarte bolo veľa kvalitných súperov, ktorí by vedeli môj čas prekonať.“
Na vode prežíval medailový úspech emotívnejšie. Keď vyšiel na breh, ostal pokojný a usmieval sa. „Možno to tak nevyzerá, ale veľmi sa teším.“
V cieli mu zatlieskal aj päťnásobný olympijský medailista Michal Martikán. „Či ich aj ja raz budem mať toľko, to ešte len uvidíme. Dôležité bude, aby mi vydržalo zdravie a aby som bol dostatočne rýchly,“ hovorí Beňuš.
Syna vozí už na loďke
V Slovenskom dome privítala medailistu cimbalová muzika a ako symbolický darček dostal bábovku. Neskôr si na večeru vybral rezeň so zemiakovou kašou.
Anton Tkáč sa stal kráľom Montrealu Čítajte „Mal som chuť na niečo slovenské, brazílskej stravy už mám dosť,“ priznal.
Po návrate domov sa zvítal s manželkou Ivanou a starším synom Simonom. Ihneď mu zavesil na krk striebornú medailu: „V tomto roku som bol viac ako 150 dní v zahraničí. Na rodinu som sa tešil najviac.“
Beňuš najradšej trénuje v Čunove. Vtedy sa medzi tréningami stihne vrátiť domov za svojimi najbližšími.
„Keď som preč, je to náročné najmä pre manželku. Starší syn má veľa energie a po tréningu ho už niekedy vozím aj na loďke. Mladší má deväť mesiacov a bol som s ním menej ako polovicu jeho života.“
