Cecília mi takmer denne dodáva sebadôveru, keď za mnou na ulici vykrikuje: „Krásna si, moja.“
Dochádza do Bratislavy za prácou autobusom z neďalekej dediny, predáva Nota Bene.
Nosí si stoličku, lebo nevydrží celý deň stáť, hoci je veľmi energická a vyskakuje ku každému zákazníkovi.
Sme už staré známe, aj keď si časopis nekúpim a ani jej nič nedám, aspoň ma vyobjíma.
Hovorí, že ma má rada. Má presne toľko rokov ako moja mama.
Cecília dosť dlho predávala pred naším domom, potom jedného dňa zmizla.
Na jej miesto nastúpil pán, od ktorého som si časopis tiež kupovala, no nikdy sme neprehodili viac ako dobrý deň, ďakujem, dovidenia.
Teraz sa Cecília objavila pred supermarketom o ulicu ďalej. Cecília sa (vraj) vrátila z nemocnice, ulica ožila.
„Budeš mať tú hostinu, hej? Dones mi tortu moja, dobre? Krásna si! Alebo vieš čo? Mäso mi dones! Bravčové mäso mi dones!“
Cecília vie, čo je dobré, aj keď to nie je ľahké dostať.
