 Ivan Pavle: Záhradná párty v ružovom (2003, akryl a olej na plátne). Retrospektíva diel Ivana Pavleho potrvá v Danubiane do 12. júna. FOTO - ARCHÍV GALÉRIE |
ému a naliehavému rukopisu. Je plné ohňa, ktorý zapálila hlboká, transcendentálna duša, a hudby, lebo "rytmus v obraze má dva takty, hluk a ticho".
Sila Pavleho umeleckej výpovede korení predovšetkým v ňom samom. V tom, kam chodí pre inšpiráciu a ako sa s ňou pohráva. V tom, ako dokáže prepodstatniť videné v to, čo by mali vidieť všetci. Dotyk s najlepšími dielami ľudskej histórie ho napríklad priviedol k prepodstatneniu starých výtvarných techník a postupov vo vlastné receptúry. Vďaka nim a aj svojmu húževnatému, 20 rokov trvajúcemu umeleckému pochodu, vytvára diela, o ktoré je nepretržitý záujem.
Miro Zeman, riaditeľ galérie Nova spomína, že na prvej výstave, ktorú Pavlemu koncom 80. rokov zorganizoval vo V-klube, hneď na druhý deň chýbalo päť kresieb. Maliar si však z toho nerobil ťažkú hlavu, len skonštatoval, že krádež signalizuje záujem. Ten po rokoch ešte vzrástol a Pavleho obrazy, maľované olejovým pastelom, olejom či akrylom na plátno alebo na drevo dnes poznajú návštevníci galérií po celom svete.
Napríklad pred desiatimi rokmi v New Yorku, kde po tvorivom pobyte vystavil abstraktno-figuratívne diela, vytvorené novými výrazovými prvkami, vďaka čomu poskytovali nevšedný zážitok. Z Gallery Neuhoff neďaleko 5th Avenue sa potom presunuli do Múzea súčasného umenia vo Washingtone.
Významný posun v experimentovaní s farbou, ktorá je snáď najsilnejším stavebným prvkom Pavleho diel, znamenal jeho pobyt na Floride v roku 2003. Obrazy miestnej flóry a fauny začal dopĺňať rôznymi materiálmi, čím vytvoril zaujímavé štruktúry.
Pobyt v parížskom Cité Internationale des Arts zase znamenal sériu obrazov, v ktorých reagoval na vzťah ľudí k nesmiernym kultúrnym hodnotám kumulovaným v tomto meste. Obrazne zachytil povrchnosť a pozérstvo Parížanov, ktoré dominujú nad pokorným obdivom voči neobyčajným výtvorom ľudského ducha.
Na celom doterajšom Pavleho diele udivuje aj schopnosť vycítiť, kam sa má obraz formálne i obsahovo ďalej uberať - aj keď jeho témy tvoria okruhy, neopakujú sa. "Intuícia je biela palička fantázie," tvrdí výtvarník. Na jednom konci sa o ňu možno opiera ako slepec, no na druhom ju drží vizionár. "Keď robím v cykloch, treba urobiť prvý obraz. A z neho ako dostihový kôň vybehne ďalší."
