Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Na prvý pohľad sa to môže zdať kontraproduktívne a nezmyselné, veď v tom istom čase už začali budovať severnú parostrojnú železnicu cisára Ferdinanda spájajúcu Viedeň s Krakovom.
Dôvod výstavby konskej železnice však bol prozaický.
Slovenská strela skončila, lebo benzín jej zobrala armáda Čítajte Zahraničné technické novinky boli pre Uhorsko ekonomicky nedostupné, ale ako poľnohospodárska krajina mala koní a sena dostatok.
Prvý úsek trate bol uvedený do prevádzky roku 1840 a bol úspešný. Veď cesta do Trnavy sa z osem až desať hodín skrátila na tri, navyše trať bola projektovaná i stavaná na budúcu parnú prevádzku.
Na konci dnešnej Štefánikovej ulice postavili ďalšiu stanicu, teraz pre parnú dopravu; bolo to koncové nádražie s koľajiskom na umelom násype pozdĺž Pražskej ulice.
Prvá skutočná parná lokomotíva sem prišla 20. augusta 1848 pri príležitosti otvorenia železničnej trate z Viedne a Gänsendorfu.
Desať vagónov ťahala parná lokomotíva nazvaná Bihar, vyrobená vo viedenskej filiálke americkej firmy Norris. Z dnešného pohľadu to bol relatívne jednoduchý stroj, nemal kabínu rušňovodiča, celý vlak sa musel brzdiť ručne, vagóny boli švajčiarskej, nemeckej a rakúskej výroby, mastené boli živočíšnymi tukmi, lebo minerálne oleje ešte neexistovali.
Osobné vozne mali tri až päť oddielov, nastupovalo sa do nich zvonku (vagóny nemali chodby ani toaletu) a sprievodca vykonával službu z drevenej lávky na boku vozňa.
Jednotlivé oddelenia boli podľa komfortnosti rozdelené na štyri triedy, kupé boli vykurované nádobami s teplou vodou zasúvanými pod sedadlá, osvetlené boli sviečkami alebo jednoduchými olejovými lampami.
Deti v Prešporku strašili namiesto čerta Napolenonom Čítajte Nákladné vozne mali nosnosť desať ton, boli otvorené i kryté. Na prepravu rožného dobytka sa používali vozne otvorené, na prepravu koní a prasiat zas vozne kryté.
Počiatočné roky železničnej dopravy mali charakter dobrodružného experimentu a aj signalizácia na trati bola ešte veľmi primitívna – uskutočňovala sa farebnými zástavkami a v noci zas svetlami.
Prví rušňovodiči i technici boli cudzinci a budúcich železničiarov vyberali z robotníkov na stavbe železnice. Ich práca bola nebezpečná, ale nízko oceňovaná a tomu spočiatku zodpovedala aj kvalita služieb. Hovorilo sa, že ten, čo nič nevie, slúži buď na pošte, alebo na železnici.
V tom čase bola najvyššia povolená rýchlosť stanovená na 38 km/h, o tri roky 53 km/h a v roku 1862 sa už mohlo jazdiť 75,8 km/h.
