Súčasný bratislavský jazyk najradšej počúvam v MHD.
V električke smerom do Rače občas začujem pozostatky prešporáčtiny.
V deväťdesiatdeviatke cik-cak cez celú Petržalku zas počúvam rôzne originálne prirovnania.
„Si pekná ako potrat morskej sasanky,“ zaznelo do telefónu kdesi okolo Bradáčovej.
V tridsaťdeviatke zas možno počuť ozveny celého Slovenska, heslo Mlyny.
Minule ma však zaskočilo ľ v dvestodvojke. Sadla som si vedľa telefonujúceho hipstera medvedej postavy, tridsiatnika s bradou v klobúku a saku. Po chvíli som stuhla.
Ľ som tu už tak dávno nepočula!
„Ľebo bubľifuk sme ešte nespomínaľi.“
Ľ v bratislavskej MHD, to je ako nejaké chránené zviera vo voľnej prírode. Fascinujúce, nezvyčajné, obdivuhodné, a predsa tak nejak mimo.
Znie cudzo, a predsa je domáce. Možno ako nejaké tradičné jedlo, ktoré všetci odporúčajú, prevaľujú na jazyku pred kamarátmi cudzincami, ale doma ho už nikto neje.
