Bratislavská hlavná stanica je podobná Williamsovej Konečnej stanici túžba. Pre mnohých Bratislavčanov je totiž vrcholom psychologickej drámy.
O jej oprave sa hovorí už 15 rokov, no stále nič. Potom sa aj nájde firma, ktorá ju má zmodernizovať, no za celý čas, ktorý na to má, nepohne ani prstom. A ani nikto iný, kto by jej aspoň ukazovákom pohrozil, že čas sa kráti. Všetci sa prizerajú, zmluva o chvíľu vyprší, a potom sa „len“ vypíše nová súťaž. V staničnom foyer tak zrejme stihnú vychovať novú generáciu jej stálice, ktoré ju považujú za vlastný domov.
To, že domácich a návštevníkov mesta vítajú ošarpané priestory, smrad, a vulgárne prestrelky, štátu neprekáža. Premiér, ministri a primátor zrejme nechodia na stanicu čakať návštevy. A nezažívajú tak ani hanbu, kým ich prevedú od vlaku do auta popri podgurážených skupinkách ťahajúc batožinu stovky metrov, lebo zastať sa pred stanicou nedá bezplatne ani na chvíľu.
Možno keby delegáti na predsedníctvo prišli vlakmi, našli by sa peniaze nielen na opravu ciest, ale aj stanice.
