Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Rakúsko obhajovalo tradičný systém voľnej federácie suverénnych nemeckých štátov, Prusko sa zas usilovalo o ich politickú jednotu. Samozrejme, pod svojou hegemóniou.
Slovenskej strele benzín vzala armáda Čítajte Po rakúskom debakli pri Hradci Králové a obsadení Prahy chceli Prusi zovrieť do klieští cisársku Viedeň.
Gróf Bose so šesťdesiattisícovou armádou plánoval obchvatom prejsť cez Malé Karpaty, dostať sa do Bratislavy a vojsko prepraviť cez Dunaj.
Prusi vyslali do mesta kapitána generálneho štábu, ktorý mal podať správu o náladách v meste a pripraviť podmienky na prechod cez rieku.
Inkognito, v civilnom oblečení si pred Kostolom Notre Dame rozložil pojazdný bufet – menažériu, lenže špióna odhalili, zastrelili a nám, paradoxne, zostal prvý doklad o poskytovaní „rýchleho občerstvenia“ v našom meste.
Hoci po potýčkach pri Blumenau – Lamači bolo o jedenástej hodine uzatvorené prímerie, generál Bose sa rozhodol, že bude obedovať v Bratislave.
Pri havárii na Sakrakopci zomrelo 82 ľudí Čítajte Na Kamzíku sa strhla bitka, v ktorej nezmyselne padlo sto pruských vojakov a šesťsto rakúskych vojakov.
Posledné výstrely padli pri reštaurácii Slamená búda.
Bose sa nakoniec do Bratislavy nedostal a namosúrený musel večerať v Záhorskej Bystrici. Padlým vojakom postavili niekoľko pamätníkov, v Lamači a na Kamzíku.
Na kamennom pylóne obohnanom kovaným plotom tu je nápis Den braven Kampfern am 22. Juli 1866 – Udatným bojovníkom 22. júla 1866.
„Našim udatným kamarátom! Hrdinom brigády Mondela a Appiana, víťazom od Trutnova, obrancom Soboru, tým, čo zažili trpkosť Kráľovho Hradca! Čo názov, to prehraná bitka. Prišli sem do predpolia Prešporka, aby naplnili lós vojaka svojou hrdinskou žertvou v tejto poslednej zrážke pri Blumenau – a nedovolili, aby nepriateľ zasiahol srdce našej svätej monarchie, samu Viedeň,“ s dávkou irónie píše český spisovateľ a scenárista Vladimír Körner, ktorý prusko-rakúsku vojnu stvárnil v románe Post Bellum.
Prečo Máriu Teréziu volali cisárovná Čítajte „Vojnu odtrúbili ako na manévroch na pravé poludnie. Alles ruht! Na vŕšku to trvalo o čosi dlhšie, poldeň vraždenia navyše a zopár pobitých a potlčených vojačikov po odtrúbení. Prastarým stromom a siluetám blízkeho Prešporka je to božsky jedno... len trinásť stoviek zabitých ľudí. To je celý efekt zrážky pri Blumenau.“
Cisárova katastrofálna prehra a následná vnútropolitická kríza v monarchii sa nakoniec stali spúšťacím mechanizmom Rakúsko-uhorského vyrovnania.
