Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Katolícky kňaz a poslanec Ferdiš Juriga v októbri roku 1918 v budapeštianskom parlamente predniesol odvážny prejav, v ktorom v mene Slovenskej národnej rady odoprel snemu právo rozhodovať o osudoch „Horného Uhorska“.
Po slovensky recitoval: „Bratislava, Bratislava, tu zapadla Slávov sláva, tu pohanské hordy sa vztekali, slávsku chasu porúbali“. Ale hneď nachádzal aj východisko: „Bratislava, Bratislava, tu zasvitne naša sláva, keď slovenské hroby sa otvoria, nový život nám utvoria.“
Štúr mal redakciu v byte na Panenskej ulici Čítajte Podľa parlamentných zápisov vystúpenie spôsobilo medzi poslancami obrovské zdesenie a pobúrilo obe strany.
Juriga totiž vystúpil na vlastnú päsť a v podstate dekonšpiroval prípravy a organizovanie Slovenskej národnej rady.
V bitke pri Bratislave (4. júla 907) medzi Bavormi a Maďarmi podľa Pavla Jozefa Šafárika zahynul aj Mojmír II. a znamenala koniec Veľkej Moravy.
Štúrovci a aj Juriga túto udalosť vnímali ako najväčšie nešťastie slovenského národa. Aventinus v renesančnej kronike zaznamenáva slovanské korene Bratislavy a píše, že knieža Moravanov Uratisslaus sa vzdalo nárokov na Panoniam secundam a obnovilo starú rímsku pevnosť Posonium. Tú potom podľa seba nazvalo Uratislausburgium.
Samotnú bitku opisuje ako bitku pri Brezalauspurchu a v roku 1921 objavené Salzburské anály z 8. až 10. storočia Aventinove údaje potvrdzujú a názov nášho mesta sa v nich uvádza ako Brezalauspurc.
Bavorské vojská boli maďarskými kmeňmi porazené a víťazstvo im umožnilo nasledujúce desaťročia (až do porážky pri Lechu) uskutočňovať lúpežné nájazdy do západnej Európy.
Pričom na otázku, na ktorej strane bojovali naši veľkomoravskí predkovia sú však dodnes rozličné a rozporné názory.
Prečo Máriu Teréziu volali cisárovná aj keď ňou nebola Čítajte František Palacký bitku opisuje: „strhla se u Prešpurku, tedy v kraji staro moravském, velká bitva mezi Maďary a vojsky krále německého Ludvíka IV; bitva ta nejkrvavejší, nejrozhodnejší, kterou Europě dosud se surovci těmi podstoupiti bylo; i zdařivší se jim, nesmírné po sobě táhla následky. Ze strany německé padl v ní největší vojevoda národu svého, Liutpold, vévoda bavorský, i velký počet čelných mužův té říše, král Ludvík sotva outěkem život zachoval.
V té bitvě zdá se, že i Mojmír se svými zahynul, co křesťan a spojenec křesťanů naproti barbarům hrozícím záhubou veškerému rozkvetaní osvěty na západu Europy. Neb od té doby rozlévali se Maďaři téměř bez odporu na vše strany, nelidsky vraždíce a mečem i ohněm vše pleníce, kamkoli zasáhli.“
