|
Takto si Jána Jendeka pamätajú starší fanúšikovia hokeja. Ako vidieť, v jeho rokoch sa ešte chytalo bez masky. FOTO - ARCHÍV |
si zaslúži pozornosť ľudomil Bratislavy a Slovana Ján Jendek. Už pred ním sa síce dostal do reprezentácie ČSR iný Bratislavčan Jozef Záhorský, ale ten bol z pražskej Sparty. A tak prvým brankárom zo slovenského klubu a vlastne tretím reprezentantom - Slovákom vôbec bol Ján Jendek.
Bratislavčan od kosti, narodený 5. júla 1931 a už v päťdesiatych rokoch výborný brankár, ktorý sa udržal v bránke plných 20 ročníkov, z ktorých bolo 16 ligových! Nastúpil vo viac než 300 stretnutiach. Desaťkrát reprezentoval v A-mužstve a bol účastníkom MS 1955 v NSR ako jediný hráč zo Slovenska a získal bronzovú medailu. O rok neskôr okúsil aj olympijskú atmosféru v talianskej Cortine, kde skončil na piatej priečke. Reprezentačnú čiapku si vyslúžil za dobré výkony v B-mužstve, najmä v zápase s prvým tímom ZSSR v Moskve, v ktorom hrali napr. Bobrov, Sologubov, Babič. Bol v čs. mužstve s takými hráčmi ako Zábrodský, V. Bubník, Danda, Kasper. V závere kariéry v Slovane, keď sa uňho prihlásili rôčky a do bránky sa tisol Vladimír Dzurilla, brankárskemu pojmu odovzdával štyri roky svoje skúsenosti.
Jeho kariéra bola zaujímavá aj z hľadiska lokálpatriota Bratislavy. Začínal v drese TKNB (klub národnej bezpečnosti), no po dvoch rokoch mal už legitimáciu Slovana. Na dva roky (1952 - 54) mu ju zamenil pražský ATK, kde si odslúžil vojenčinu, ale potom už bol ŠK a Slovanu NV verný až do roku 1966. V lige debutoval už v ročníku 1950/51 s takými menami, na ktoré si pamätajú len najstarší fanúšikovia: J. Reitmaier, J. Kočan, T. Reimann, E. Fábry, R. Horský, R. Jančuška. Prežil aj druhú generáciu s K. Fakom, J. Starším, J. Golonkom, J. Černickým, I. Grandtnerom, P. Zábojníkom, F. Gregorom, M. Kuželom... Keď skončil vojenskú službu, lanárili ho viaceré české kluby, no nechcel opustiť Bratislavu, hoci Slovan vtedy s mladým mužstvom vypadol z ligy. Aj s jeho pomocou sa hneď po roku medzi najlepších vrátil.
Jendek bol aj vzorom skromnosti. Nikdy sa nehral na urazeného, hoci náhradníckej lavičky si užil dosť. Bol to nekonfliktný muž tichej povahy, avšak hokeju dával všetko, čo mohol, do svojej smrti 7. 12. 2002. V jeho rokoch sa ešte chytávalo bez masky, riziko zranení bolo oveľa väčšie než dnes, no on prekypoval odvahou a miesto v Sieni slávy slovenského hokeja mu zaslúžene patrí. Nielen za dlhoročné služby v bránke. On bol dlhé roky aj trénerom ako asistent L. Horského, pripravoval slovenských reprezentantov, viedol BEZ i B-mužstvo Slovana. Hokej hrali aj jeho bratia Karol a Dušan. Synovcom je v súčasnosti slovanista Rudolf, Karolov potomok.
Autor: IGOR MRÁZ
