Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Vďaka očakávaniu mužského následníka mohla Mária Terézia prežiť šťastné detstvo, nenarušené prípravami na panovanie a ako dcéru cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa.
Podľa španielskeho protokolu ju síce titulovali „cisárska výsosť“, ale v skutočnosti ani naša suseda, lekárova manželka, nie je doktorka. Keď sa vo veku 24 rokov musela ujať vlády, postavil sa proti nej doslova celý svet.

Následníctvo v ženskej línii síce európski panovníci pôvodne akceptovali, ale po cisárovej smrti ho odmietli a nasledovala vojna o habsburské dedičstvo.
V zúfalej situácii budúca kráľovná doslova utiekla do Bratislavy, aby požiadala uhorské stavy o pomoc. Francúzsky filozof a osvietenecký spisovateľ François-Marie Arouet, zvaný Voltaire, ju opísal ako silnú ženu, ktorá, čím nevyhnutnejšia sa zdala skaza monarchie, tým viac odvahy prejavila.
On aj vytvoril legendu o úbohej matke s plačúcim synom v náručí. Podľa nej Mária Terézia prišla na snem so šesťmesačným Jozefom a po latinsky predniesla: „Opustená priateľmi, prenasledovaná nepriateľmi, vystavená útokom najbližších príbuzných, nemám už žiadne iné zdroje, iba vašu lojalitu, vašu odvahu a svoju pevnosť. Odovzdávam vám do rúk dcéru a syna, vášho kráľa, ktorí sa spoliehajú, že im zaručíte bezpečnosť.“
Podľa Voltaira budúca kráľovná úspešne použila ženské zbrane, malého Jozefa uštipla, aby sa rozplakal a predstavenie bolo pôsobivejšie.
Uhorskí šľachtici vyskakovali, so slzami v očiach tasili meče a volali: „Moriamur pro rege nostro – zomrieme za nášho kráľa.“

Mária Terézia nebola len kráľovská manželka, ale skutočná panovníčka, tak ju oslovovali kráľ a nie kráľovná. Snem však neodsúhlasil, aby sa jej manžel stal spoluvládcom a dokonca sa nemohol zúčastniť ani na slávnostnom korunovačnom sprievode.
Neskôr, keď sa jej Františka Štefana podarilo presadiť za nemeckého cisára, nepovažovala za dôstojné, aby sa len ako obyčajná manželka ceremoniálu zúčastnila: „Bolo by trápne nechať sa korunovať za cisárovnú len preto, že som vydatá za cisára.“
Obrad vo frankfurtskom Kostole sv. Bartolomeja sledovala len z bočnej empory, ale nakoniec nevydržala a zvolala: „Vivat Franciscus! Vivat!“
Na tento spontánny prejav dav nadšene volal: „Nech žije cisárovná!“ Tak sa Mária Terézia stala cisárovnou, hoci korunovaná nebola.