Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Asi najhorší vojnový zážitok – bombardovanie rafinérie Apollo – postihol Bratislavčanov až v roku 1944. Podnik vyrábal benzín, vazelínu, parafín, asfalt a produkty slúžili predovšetkým na zásobovanie východného frontu.
Nečudo, že 813 zamestnancov bolo podriadených vojenskému režimu a Nemci za riaditeľa dosadili Dr. Ing. Erharda Wilinga.

V to leto si už obyvatelia mesta zvykli na čoraz častejšie ranné prelety spojeneckých bombardovacích leteckých zväzov, strach nemali a akurát lietadlá na oblohe počítali.
Šestnásty jún bol slnečný deň, bombardéry sa oneskorili, preleteli nad mestom a nikto ani poplach nevyhlasoval. Lietadlá však urobili obrat a krátko po desiatej prvá stíhačka nad Apolkou vyznačila dymový kruh a 38 Liberátorov B-24 presne zasiahlo objekty rafinérie.
Lenže hustý dym zakryl výhľad (dym vraj bolo vidieť až vo Viedni) a lietadlá ďalších sledov (celkovo 120 bombardérov zhodilo 1506 bômb) nemohli ciele presne zamerať a trhavé a fosforové bomby padali aj na mesto.
Bol zasiahnutý pás od Suchého mýta (cez Vysokú, Gorkého, Thalerovu, Klemensovu, plynáreň, elektráreň i rozhlasové štúdio na Jakubovom námestí) až po nábrežie Dunaja, kde na Slovenskom národnom múzeu zhorela strecha, bol zničený štít so sochami Františka Úprku a takisto vyše 10 000 zbierkových exponátov.

Podľa oficiálnych údajov pri bombardovaní prišlo o život 176 ľudí, zamestnancov Apolky i obyvateľov mesta. Podľa pamätníkov v mlákach pohonných látok ležali horiaci ľudia, mnohí zhoreli v krytoch, kde horiaci prúd ropy zatiekol a sanitky i nákladné autá do noci prevážali ranených a mŕtvych.
Na ochranu oblohy nad Bratislavou bola na piešťanskom letisku umiestená 13. slovenská stíhacia letka, podriadená Jagdgeschwader 52, zložená z veteránov východného frontu (medzi nimi aj najúspešnejší stíhací pilot Ján Režňák s 32, resp. 35 zostrelmi sovietskych lietadiel).
Zrejme pre zamýšľané zapojenie sa do pripravovaného Povstania, aby stroje ochránili, z letiska ani nevyštartovali. O desať dní sa uskutočnil druhý nálet na rafinériu, vtedy už však z Piešťan vyštartovalo osem messerschmittov. Tri bombardéry zostrelili a jeden poškodili.
Sprievodné spojenecké stíhačky však útok opätovali a vo vzdušnom súboji päť slovenských strojov zostrelili a dva poškodili a letka prakticky prestala existovať.
Po vojne Američania dosadili Ing. Willinga za riaditeľa rafinérie v Hamburgu a, paradoxne, mnohí nemeckí zamestnanci, nasadení na nútené práce v zničenej fabrike, sa pred deportáciami zachránili.
