Z môjho staromestského pohľadu to vyzerá, ako keby vždy prichádzali od Petržalky alebo prípadne z Koliby. Nad Ružinovom je záhadne vždy jasno. U nás tiež celý deň slnečno, no ako sa schyľuje ku koncu pracovného času, zotmie sa, blýska sa, hrmí.
Začína sa boj s časom – stihnem prísť, kam chcem, skôr ako ma chytí búrka? Väčšinou vyhráva ona.
Ak idem autom, ľudia okolo mňa trúbia, strkajú sa. Pritom nič nevidno, stierače nestíhajú. Ak idem na bicykli, má to zmysel len v sukni bez pančúch. Cez tie najväčšie mláky „surfujem“, nohy dvíham z pedálov.
Najprv ma to hnevá, no potom sa tomu zvyčajne poddám a užívam si to špliechanie. Veď nohy si utriem a oblečenie uschne. Ak idem pešo, tiež to má špecifické čaro, spoznávam pasáže, podchody a do cesty mi skáču aj rôzne kaviarne. Aj tak všetci na stretnutia v takéto dni meškajú.
Najväčším bonusom týchto búrok je vzduch. Spí sa v ňom nádherne.
Júnový pobúrkový spánok je môj najobľúbenejší.
Autor: Lucia Satinská
