Keď sa oznámi zámer, že v Bratislave vyrastie nový zaujímavý projekt, reakcia mnohých (nielen skeptických) Bratislavčanov má tri fázy.
Prvá: Nedôvera. Heslom je – Takých tu už bolo. Nápady sa však nikdy nepretavili do reality. Príklad: mestská pláž Lido.
Druhá: Niekto sa nabalí. Heslo – Za tie peniaze takýto výsledok? Príklad: zimný štadión.
Tretia: Čakanie na Godota. Nesie sa v duchu – Nech už to vyzerá akokoľvek, stojí, čo chce, len nech už sa to dá používať. Príklad: Starý most či petržalská plaváreň.
Vyčkávanie sa, zdá sa, stáva novým fenoménom. Nie kým sa niečo postaví, ale skolauduje.
Kto si spáli jazyk, poučí sa a nabudúce pije opatrne. Zvláštne však je, že pri obrovských stavbách automatická opatrnosť akoby niekedy štrajkovala.
Stavebníci bez dôkladnej prípravy sa potom nemôžu čudovať, že natrafia na problémy, meškajú a ľudia na nich nadávajú. K verejným stavbám by preto mali stavebníci pristupovať tak, ako by si stavali vlastný domov, z vlastných peňazí.
