Presne 77 rokov uplynulo v týchto dňoch od svadby mojich starých rodičov, Ágnes (rod. Neszméry) a Vojtecha Szatinszkých.
Svoje áno (alebo to bolo igen?) si povedali v Blumentáli, v máji 1939.
Veľa o nich neviem, obaja zomreli dávno pred mojím narodením.
Chodím po ich stopách a premýšľam. Sledovali medzinárodné dianie? Obávali sa vojny? V Bratislave kvitli gaštany.
Alebo ich zamestnávalo skôr budovanie rodinného hniezda na vedľajšej Blumentálskej ulici? Zopár takých domčekov je tam skrytých aj dnes.
V roku 1940 sa im narodil prvý syn Július.
V roku 1941 sa im narodil druhý syn Július. Môj otec.
Ten prvý niekedy medzitým zomrel.
Ágnes mala počas vojny aj tretieho syna, Vojtecha, môjho strýka.
Dlho na Blumentálskej nezostali, domček utrpel pri bombardovaní Bratislavy. Vtedy sa začala písať história našej rodiny na Dunajskej. Dom, v ktorom bývali, už tiež nestojí.
Ešteže spomienky miznú ťažšie ako domy.
Autor: Lucia Satinská
