„U na i K‘uh“ – dom bohov, model kultovej stavby z osady Nahá, slúžiacej na šamanské rituály.
Pozostatky Lacandóncov.
Sieť „kaan“ z lyka stromu haro je určená na pochovávanie mŕtvych.
Vernisáž výstavy podfarbovala pôvodná rituálna hudba a spev. Rytmické zvuky bubnov a monotónny spev vás už po pätnástich minútach mohli dostať do stavu blízkeho tranzu – neprítomný pohľad upretý na jeden bod a duch túlajúci sa ktovie kde…
Výstava Svet lacandónskych Indiánov v Slovenskom národnom múzeu je tak trochu indiánskou osadou v malom. Nájdete tu zavesenú sieť „kaan“ z lyka stromu haro. Neslúži však na hojdanie, je to luxusný typ určený na pochovávanie mŕtvych. „Chachi“ je tekvicové sitko a „k‘iik“ sú obetné figúrky. Lacandónske (čítaj lakandónske) šperky, hoci sú vyrobené z pralesných semien, farebnosťou a krásou sa vyrovnajú našim.
Pretože sme sa o poslednom tradičnom indiánskom kmeni chceli dozvedieť viac, požiadali sme o rozhovor jedného z členov expedície, vedúceho oddelenia religionistiky na Katedre etnografie FF UK MILANA KOVÁČA.
Lacandónci sú pre nás neznámym indiánskym kmeňom.
„Kmeňom Lacandóncov sa v Európe nikto nezaoberal, venovalo sa im len niekoľko Američanov a Mexičanov. Generácia mexických bádateľov, ktorá kmeň skúmala, už vymrela a nemala nasledovníkov. Chceli sme využiť možnosť, oslovili sme príslušné mexické vedecké inštitúcie a na ich pozvanie sme vo výskumoch kmeňa pokračovali.“
Prvý kontakt určite nebol jednoduchý. Ako ste na to šli?
„Nadviazať kontakt s Lacandóncami bolo veľmi ťažké. Do osady sme prišli v sprievode Mexičana, ktorý ich poznal. Bez takéhoto sprostredkovania by bolo kontaktovanie úplne nemožné. Lacandónci uvideli Európanov prvýkrát až v dvadsiatom storočí a dodnes neprijímajú žiadneho cudzinca. Mali k nám takú obrovskú nedôveru, že sme s ňou bojovali celé štyri mesiace. Len zvyšné dva bolo všetko tak, ako sme si predstavovali.“
Ako sa vám podarilo s Indiánmi zblížiť?
„Lacandónci sú poslednými potomkami Mayov, ktorí dodnes dodržiavajú pôvodné zvyky, hovoria ich jazykom a uctievajú ich bohov, nikdy neprijali kresťanstvo. Odmietajú akékoľvek civilizačné vymoženosti a pohŕdajú všetkým okrem vlastnej kultúry a náboženstva. Neuznávali nič z toho, čo sme robili alebo ako sme to robili. Preto aj jedinou cestou k zblíženiu bolo prispôsobiť sa im vo všetkom.“
Čo znamenalo takéto prispôsobenie?
„Spočiatku to bola veľká trauma. Prispôsobiť sa niekomu, kto vás nechce, je ťažké, najmä ak mu ani nerozumiete. Lacandónci španielčinu neakceptovali a naučiť sa ich jazyk nám robilo problémy. Obrovské kultúrne rozdiely sťažovali pochopenie ich symboliky a gestikulácie, ktoré sú odlišné od našej. Ako bádatelia sme v takomto teréne boli spočiatku skutočne v šoku. Napriek tomu sme začali vykonávať všetky bežné denné činnosti s nimi. Chodili sme pracovať na pole a podobne, napokon sme prijali aj ich odev. Postupne boli čoraz otvorenejší, napokon sme si porozumeli a začali medzi nami vznikať nádherné priateľstvá. Naučili sme sa vnímať svet ich očami.“
Je to určite celkom iný spôsob života. Čím je pre nás zvláštny?
„Napríklad úplne voľným manželským životom. Neuzatvárajú sobáše, žijú tak, ako sa dohodnú. Jedna žena môže žiť s viacerými mužmi alebo muž s viacerými ženami. Na počudovanie, rodinu to nijako negatívne neovplyvňuje, nemajú medzi sebou nijaké konflikty. Lacandónci nepoznajú čas, respektíve nevnímajú ho ako my. Nevedia, v akom storočí žijú, nikto presne nevie, koľko má rokov. Päťdesiatnik si pokojne myslí, že má dvadsať.“
A čo stravovacie špeciality?
„Musím priznať, že stravovanie bolo súčasťou mnohých pre nás traumatizujúcich skutočností. Indiáni jedli len čiernu nedovarenú fazuľu a kukuričné tortily, čo je pre našinca ťažšie stráviteľná potrava. Mäso jedia len veľmi zriedka, keď niečo ulovia, aj to len tak napoly opečené nad ohňom. Ochutnali sme pásavca, vačicu oposum a podobne. Nikdy som sa však neodhodlal jesť jedlá z húseníc, hoci Lacandónci mľaskali a tvrdili, že sú vynikajúce.“
Akú šancu má kmeň so svojimi tradíciami na prežitie?
„Lacandónska osada má asi dvesto obyvateľov vrátane dojčiat. Stará generácia udržiavajúca tradície je už málopočetná a pre pokročilý vek vymiera. Je tam silná generácia mladíkov, ktorí sú veľmi prístupní asimilácii. Tradície dodržiavajú viac-menej nasilu. Tak raz za dva či tri mesiace sa za niekoľko hodín dostanú z džungle do najbližšieho mestečka, a to stačí. Tajne majú nakúpené džínsy, pijú alkohol a obdivujú západnú kultúru. Lacandónec s fľaškou coca-coly nie je až takou výnimkou. Keď sa táto generácia o desať, pätnásť rokov stane dominantnou, pôvodný systém určite skolabuje. Vo všetkých ostatných okolitých osadách sa podobný model už uskutočnil. Bohužiaľ, civilizácia na nich pôsobí veľmi zničujúco.“
Pobyt medzi Indiánmi bol určite očisťujúci. Aký bol návrat?
„Od Lacandóncov sme odchádzali veľmi neradi. Boli sme už celkom preladení na nádherne jednoduchý, nestresujúci život uprostred prírody. Takže doma bola aklimatizácia na naše pomery opäť niekoľkonásobnou traumou.“
FOTO - AUTORKA
Autor: MILADA ČECHOVÁmilada.cechova@gpp.sk
