Peter Zelenka tvrdí, že slovenským hercom chýba filmová skúsenosť.
Potom, čo sa agilnému "kľúčiarovi" jedného z festivalových kín podarilo po pondelňajšom večernom premietaní zamknúť divákov debatujúcich s PETROM ZELENKOM v kine, už asi málokto pochybuje, že jeho Príbehy obyčajného šialenstva majú korene v samotnej realite.
Film bol nakrútený podľa vašej rovnomennej divadelnej hry. Čo boli najväčšie úskalia pri prenášaní divadelného scenára do filmovej podoby?
"Najväčším úskalím bolo, že to ešte stále nie je súvislý dramatický príbeh, ale má epizodickú stavbu. Hoci vo filme je prítomný hlavný hrdina, v niektorých fázach úlohu hlavnej postavy preberá otec hrdinu. Som si toho vedomý, ale nedokázal som to napraviť. V divadle to je riešené tak, že Ivan Trojan je na scéne neustále prítomný, aj keď práve nie je v akcii. Jeho prítomnosť je súvislejšia ako vo filme."
V čom sa film najviac líši od divadelnej hry?
"Hra je magickejšia, sú tam snové, rozprávkové motívy. Je košatejšia, plastickejšia, má viac odbočiek. Je v nej načrtnutých viac filozofických tém, ktoré si film nemôže dovoliť."
Je to váš prvý dlhometrážny film, v ktorom hudba nehrá až takú dominantnú úlohu.
"Predtým som nakrúcal vyslovene hudobné filmy. Napríklad vo filme Rok ďábla je hudba priamo hlavnou postavou filmu. Ale aj v Príbehoch obyčajného šialenstva je v porovnaní s inými českými filmami veľa hudby. Na soundtracku máme päťdesiat minút hudby, ktorá dáva zmysel."
Príbehy vašich filmov, hoci odkazujú na mnohé neduhy českej spoločnosti, hovoria univerzálnejším jazykom, než napríklad filmy Jana Hřebejka. "Českosť" nie je až taká explicitná.
"Honza pracuje tak, že otvorí noviny, nájde nejakú kauzu, ktorú potom scenárista Jarchovský zakomponuje do príbehu. Ja sa skôr snažím udalosti pretaviť na to, čo vo mne vyvolali. Dôležitejšie je, ako si ich pamätám, než ako sa reálne udiali. Aj môj spôsob práce má isté úskalia. Niekomu môže vadiť, že moje filmy sa na seba podobajú. Ale výhoda je, že sú niečím osobité."
Postava outsidera Petra, ktorú stvárnil Ivan Trojan, vyznieva nesmierne pozitívne. Bol to zámer?
"Áno. Hoci to bolo ťažké, pretože on žiadne pozitívne veci nerobí. Len počúva. Otázne je, či je to pozitívne, alebo nie."
Viackrát ste sa vyslovili, že máte problém obsadzovať ženské postavy.
"Mám problém ich napísať aj obsadiť. Projektujem totiž do nich mužské rozmery, motivácie. A to ma limituje. Ten istý problém riešim aj v divadle."
Mnohí z hercov vo filme hrajú aj v pôvodnej divadelnej hre. Nemali problém prispôsobiť sa filmovému videniu?
"Nie je to problém, českí herci sa nedelia na filmových a divadelných. Každý robí všetko. Na Slovensku je to iné, lebo sa nenakrúcajú filmy. Hercom chýba viac filmovej skúsenosti."
Chcete ďalším filmom smerovať ku komplexnejšiemu rozprávaniu, alebo si zachováte epizodickosť, ktorá bola doteraz pre vás charakteristická?
"Možno sa na komplexnosť vykašlem úplne a urobím opäť poriadny epizodický film."
(ip)
Andrzej Wajda otvoril svoju retrospektívu aj výstavu
Bratislava včera privítala najvýznamnejšieho hosťa tohtoročného Febiofestu, popredného poľského režiséra Andrzeja Wajdu. V kine Tatra osobne uviedol slávnostné premietanie filmu Popol a diamant, čím oficiálne otvoril tohtoročnú retrospektívu venovanú jeho tvorbe.
Okrem desiatich Wajdových filmov, ktoré možno počas Febiofestu v Bratislave vidieť, sa záujemcovia môžu zoznámiť aj s menej známou podobou jeho kreativity.
Andrzej Wajda študoval pôvodne maliarstvo na Akadémii krásnych umení v Krakove, potom réžiu na Vysokej filmovej škole v Lodži.
Včera v Poľskom inštitúte otvoril výstavu svojich kresieb z ciest po Japonsku. Potrvá do 4. mája 2005.
A keďže Andrzej Wajda je známy tým, že nikdy nezabúda na mladú filmársku generáciu, dnes zavíta na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, kde sa stretne so študentmi. (zh)
